PhDr. Martin KUBUŠ, PhD.

Vzdelanie je základný predpoklad poznania, ktoré je zas podmienkou nadobudnutia múdrosti.

Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vyštudoval v študijnom programe Prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a poľský jazyk). Doktorandské štúdium v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo ukončil v roku 2015 na Prešovskej univerzite v Prešove, dizertačnú prácu zaoberajúcu sa humorom v diele W. Allena pretavil do monografie Woody Allen v slovenskom preklade (Belianum, 2015). Pracuje na Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, kde vyučuje umelecký preklad, anglickú literatúru, analýzu textu a iné premety súvisiace s odborom. Pôsobí ako zástupca šéfredaktora časopisu Kritika prekladu, a taktiež je členom redakčnej rady časopisu pre mladú literatúru Orol tatranský, ktorý je prílohou Slovenských národných novín.

V snahe skvalitniť svoje pôsobenie na akademickej pôde kombinuje teóriu s praxou - venuje sa prekladaniu z angličtiny do slovenčiny v službách rôznych slovenských vydavateľstiev (Tatran, Ikar, Spolok svätého Vojtecha, Absynt, Aktuell a pod.). Medzi autormi, ktorých preložil, nájdeme aj mená ako Woody Allen, John Henry Newman, John Steinbeck, Michael Finkel, C. J. Sansom a ďalší. Príležitostne publikuje aj časopisecky (Revue svetovej literatúry, Dotyky, Slovenské pohľady, Orol tatranský).

Ako prekladateľ zožal aj niekoľko ocenení. V r. 2015 získal prvú prémiu Ceny Mateja Bela v kategórii odborného alebo spoločensko-vedného prekladu za preklad diela Zelóta - Ježiš Nazaretský a jeho doba z pera kontroverzného amerického teológa iránskeho pôvodu Rezu Aslana. V roku 2016 porota Ceny Jána Hollého ocenila jeho preklad knihy Woodyho Allena Bez peria prvou prémiou. Ďalšiu prémiu získal v roku 2017, tentoraz za preklad románu Anthonyho Doerra Svetlo, ktoré nevidíme.

Venuje sa aj vlastnej umeleckej tvorbe, v roku 2016 debutoval románom Ani ryba, asi rak (Tatran), v roku 2019 mu vyšla modlitebná knižka pre deti s názvom Lampášik (Spolok svätého Vojtecha).

Profesionálne sa venujete prekladu. Čo vás viedlo k štúdiu jazykov, a teda aj kultúr týchto štátov?

Na elektrotechnickej priemyslovke, ktorá mi, mimochodom, vôbec nesadla, ma najviac bavila slovenčina, angličtina a dejepis - všetko výsostne technické predmety. Štúdium angličtiny bolo celkom prirodzená voľba, poľštinu som si vybral v rámci nutnosti zvoliť si jazykovú kombináciu. Viem, nie je to najlepšia motivácia, ale poľský jazyk sa mi zapáčil. Je oveľa ťažší, než si myslí laik, a oveľa krajší, dodnes ho mám rád a hoci sa dnes poľštine veľmi nevenujem, verím, že raz preložím niečo aj z nej.

Angličtinu zbožňujem, aj anglofónne literatúry, milujem britské dejiny, no v žiadnom prípade sa krásou anglického jazyka nechcem nechať uniesť. Slovenčina je pre mňa na prvom mieste, pri preklade ju chcem zachovať podľa možnosti čo najčistejšiu a usilujem sa o to, aby sa prekladaním z angličtiny zušľachťovala, nie orwellovsky prepisovala. Určite by som bol nerád, keby sa slovenčina schematicky poangličťovala - toho sme svedkami v hovorovom styku a v niektorých médiách, ktoré si jazykový prejav akosi nevedia ustriehnuť. Študentom sa snažím vštepiť lásku k nášmu jazyku a vyzývam ich, aby sa s ním hrali, skúšali, aby sa potrápili a aby si nikdy nevyberali najľahšiu cestu. Tá totiž spravidla zaváňa doslovnosťou, ktorá neraz vedie k nezrozumiteľnosti, a vždy k nekráse.

Pôsobíte aj ako vysokoškolský pedagóg. Ako vnímate súčasnú mládež v súvislosti so záujmom o cudzie kultúry, jazyky a celkovo o vzdelanie a umenie?

Mládež je zvedavá, čo je dobre, niekedy sa však dopúšťa rovnakých chýb, akých som sa ako študent dopúšťal aj ja, ba ešte horších. Mladí sa nechávajú uniesť cudzím a chtiac-nechtiac zabúdajú na to naše. Podľa mňa treba študovať oboje, čítať v origináli, a ešte viac v slovenčine - len tak sa študent stane dobrým prekladateľom. Cudzí jazyk nie je všetko, prekladateľ musí vedieť myšlienku vyjadriť po našom, a práve to je neraz veľmi ťažké. Preto som rád, že sa stále učím a zároveň učím študentov to, čo som sa naučil - takto im, pateticky povedané, odovzdávam príslovečnú pochodeň.

Naši mladí prekladatelia, ešte stále študenti, sa pomaly každý rok dostávajú do finále Prekladateľskej univerziády, ktorú organizuje Univerzita Komenského v Bratislave s Literárnym fondom, veľmi často to vytiahnu na prvé miesto. Je dobré vedieť, že popri ostatných kolegoch z Katedry anglistiky a amerikanistiky tu na UMB som sa o to pričinil aj ja.

Medzi študentmi máme množstvo nadšencov umenia - hlavne literárneho, ale nájdu sa aj hudobníci, čo, ako viem od kolegov, zúročia pri štúdiu tlmočenia, keďže dokážu vykonávať viacero operácií súčasne. Umelecký preklad je neľahké interpretačné umenie, ktoré treba študovať a pri ktorom treba, žiaľ, aj veľa sedieť. Nie je to ľahké, ale ak radi čítate a píšete, určite si prídete na svoje.

Čo pre vás znamená vzdelanie?

Vzdelanie je základný predpoklad poznania, ktoré je zas podmienkou nadobudnutia múdrosti. Na ceste k nej sa bez vzdelania nezaobídeme, preto považujem vzdelanie za veľmi dôležitú súčasť ľudského života.

Publikovali ste viacero umeleckých prekladov. Môžete nám, prosím, priblížiť, čo vás viedlo k výberu kníh na preklad?

Prvý preklad (Nežiaduce účinky z pera W. Allena) vznikol na základe rýdzo srdcových poryvov. Knižku som ponúkol viacerým vydavateľstvám, Tatranu sa nápad pozdával, a tak vznikla veľmi plodná spolupráca, za ktorú som vďačný a na ktorú som aj hrdý. Niektorú knihu si človek vyberie sám, občas uspeje, no poväčšine prichádzajú ponuky priamo od vydavateľov a ja spravidla súhlasím - ako vravím, potrebujem prax, aby som nepil víno, keď kážem vodu, a, pravdupovediac, zíde sa aj pár eur slovenských navyše. Honoráre za umelecké texty rozhodne nie sú astronomické, no keď k tým pár eurám prirátate radosť z práce a literárne dobrodružstvo z krajiny textu, naplní vás to.

Ktorého autora najradšej prekladáte a čo vás na jeho tvorbe inšpiruje k prekladu?

Kedysi som mal najradšej Woodyho Allena (preložil som dve knižky, Nežiaduce účinky a Bez peria), inšpiruje ma humor, ale dnes mám najkrajšie spomienky na Johna Steinbecka a jeho menej známu (a občas neprávom pokladanú za druhotriednu) cestopisnú a vyslovene krásnu knižku Potulky s Charleym po stopách Ameriky. Som rád, že vydavateľstvu Absynt sa môj skromný nápad pozdával a s vervou sme sa pustili do práce. Knižka vyšla len teraz, v lete 2020, takmer rok čakala na dokončovacie práce. Bol to môj prekladateľský sen - knihu som čítal na vysokej a veľmi sa mi páčila. Siahol som po nej práve preto, že nebola známa, čo sa o Steinbeckových románoch, našťastie, povedať nedá.

V roku 2016 ste publikovali román Ani ryba, asi rak, ktorý vyšiel v Tatrane. Priblížte, prosím, našim čitateľom, aké témy ste spracúvali.

Chcel som napísať niečo súčasné, knihu, v ktorej by sa rozoberali témy, ktoré mi už dlhšie nedajú spávať. Ide o denníkový román o bulvárnej novinárke Linde, ktorá zbiera materiál na knižku o zabudnutej celebritke, Bystričanovi Jonatánovi, ktorého si dnes pamätajú len vďaka tomu, že je homosexuál. Linda s ním chce urobiť rozhovor skôr, než jeho hviezdička úplne zapadne. Jonatán dostane nezvyčajný nápad a Linde zaručí, že kniha jej prinesie to, čo po celý čas chce - komerčný úspech. Linda o tom pochybuje, už len preto, že Jonatán nie je taký homosexuál, akých vykresľujú médiá a akého by pre svoju knihu potrebovala. Situácia sa komplikuje a napokon sa jej nadobro vymkne z rúk.

A Lampášik?

Knižka Lampášik vznikla na podnet Spolku svätého Vojtecha. Pani redaktorka mi poslala modlitebné úmysly a ja som na základe nich napísal rýmované modlitbičky. V knižke sú aj známe katolícke modlitby, ku ktorým som vytvoril krátke veršované predslovy. Knihu zdobia ilustrácie Juraja Martišku.

A ako vznikol druhý román Dvadsaťdva dier v rodnej zemi?

Trať SNP ma fascinuje už roky a napadlo mi, že si o nej niečo naštudujem. Z kratochvíle sa stala (tak trochu) obsesia, slovo dalo slovo, vieme, ako to chodí... Táto kniha je v prvom rade poctou ľudskej práci v ťažkých, priam neľudských podmienkach. Človek má občas pocit, že na významné počiny, akým je výstavba Trate SNP, sa dnes zabúda, kým rýchlo kvasené komerčné dielka sa chvália do neba, najmä samými autormi a ich najatými propagátormi. Keď si človek myslí, že sa ocitá vo vojnovom stave, vždy je dobré zaspomínať si, čo sa za hranicami jeho mikrokozmu dialo pred osemdesiatimi rokmi. Spomínajme a učme sa, pretože čas letí ako rýchlik či bičovaný osobák, ktorý zdoláva neľahký, aj keď malebný terén na trati Banská Bystrica - Dolná Štubňa.

Knihu som napísal tak, aby mala dve línie - jednu viac-menej historickú, týkajúcu sa samotne trate a jej výstavby, a druhú súčasnú, ktorá má byť reflexiou mladého prekladateľa Karola, ktorý sa takmer náhodne vydáva na cestu vlakom a cez tunely preniká do hĺbky vlastného ja. Táto postava je čiastočne autobiografická - povedzme si na rovinu. Kniha má dvadsaťdva kapitol, čo korešponduje s počtom tunelov, a epilóg.

Okrem tlačených zdrojov mi veľmi pomohol môj starý otec Ján Schmidt z Dolného Harmanca (rodák z Horného Harmanca), ktorý mi poskytol sériu rozhovorov. Bol to práve on, kto mi raz dávno venoval technickú dokumentáciu o Trati SNP, preto možno povedať, že sa o vznik knihy výrazne pričinil, za čo som mu ako vnuk veľmi vďačný. Niektoré epizódky zo života profesora Vajsa vznikli na základe rozhovoru s mojím starkým, kým v mnohých iných prípadoch zaúradovala skôr fantázia. Aj tá sa však dopĺňa s historickými faktami.

Vážme si prácu, vážme si predkov, vážme si národné dedičstvo, a to, čo je v ňom zlé, vyznajme ako chybu a snažme sa neopakovať ju. Hoci svet ponúka rôzne poklady, v prvom rade si vážme tie svoje a starajme sa o ne. Nikdy nevieme, kedy sa ocitneme v úzkych, jednak my, jednak zvyšok sveta, potom bolestivo rozlepíme oči a veci, ktoré berieme ako samozrejmosť, sa nám vyjavia v plnej hodnote. Ako to zistenie prežijeme?

Vo vašich autorských dielach spracúvate spoločenské témy. Čo sa vám na chode spoločnosti zdá pozitívne a čo, naopak, negatívne? Ako by spoločnosť mala fungovať a čo je podľa vás úplne neprípustné?

Za pozitívum považujem zdravú zvedavosť a pracovitosť, za negatívum nezdravú zvedavosť - to je taká, ktorá ide proti životu. Dnes sa tomu hovorí pokrok, no podľa mňa je to obyčajný zákrok, a to zákrok vyslovene smrtiaci.

Spoločnosť by mala fungovať demokraticky a na základe dialógu. Občas mi vo svete chýba väčší rešpekt voči múdrosti predkov a neustále popieranie právd, ku ktorým sa dá dospieť aj sedliackym rozumom. Ostatné pravdy si treba naštudovať, preto treba v daných otázkach zachovať väčšiu mieru benevolencie. Za jav vyslovene neprípustný považujem manipuláciu jazykom, prepisovanie faktov, označovanie jasných pojmov novými, ktoré skresľujú podstatu, či nebodaj podstatu úplne premazávajú. Som kritikom kultúry smrti a jej neblahému dôsledku, akejsi hydre, ktorá dostala meno sexuálna revolúcia. Osobne si myslím, že nastal čas na neozbrojenú sexuálnu kontrarevolúciu s mierovým posolstvom. Na ňu treba poznanie, jazyk bez zbytočných skresľujúcich príkras a vieru.

Prezraďte prosím, na čom aktuálne pracujete, resp. čo by ste radi spracovali v budúcnosti.

Momentálne prekladám osobnú spoveď židovskej autorky Deborah Feldmanovej s názvom Neortodoxná, v ktorej vykresľuje jej osobnú rozluku s chasidskými koreňmi.

V rámci vlastnej tvorby píšem knižku, v ktorej sa pokúšam prepojiť Ani rybu s Dierami v rodnej zemi. Pracovný názov znie Tak vravel Socha (zhusta). Viem, krajší rým s Nietzscheho Zarathustrom by vznikol vďaka názvu Tak vravel Socha (z lustra), ale tento názov by nevystihoval podstatu. Nabudúce si povieme, kto je Socha.

Foto: Peter Coch