Miroslav BÚRAN: Dobro v nás kdesi hlboko drieme

Aj keď žijeme v ťažkej dobe, ľudia sú stále ľuďmi. Nech je doba akokoľvek zlá, vždy sa v nás nájde to skryté dobro a v konečnom dôsledku všetko zlé spoločne prekonáme, lebo musíme. Hoci dobro niekoľko zápasov aj prehrá, v konečnom dôsledku nad zlom zvíťazí.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Začnime vašou najnovšou knihou Katkine dobrodružstvá, ktorá vyšla koncom októbra 2021. Prečo ste siahli po žánri príbehu pre deti? Aká bola vaša motivácia napísať príbeh osemročného dievčatka Katky a jej zvieracích priateľov?

Hlavnou motiváciou bola moja neter Simonka, ktorá mala v tom čase osem rokov (momentálne má deväť). Navrhla mi, že by som mohol napísať nejakú detskú knižku, niečo, čo by aj ona mohla čítať, keďže veľmi rada číta. Ja ako správny krstný otec som to nemohol odmietnuť. Dokonca keď bola u nás na prázdninách, začali sme spolu vymýšľať príbeh, z ktorého neskôr vznikli Katkine dobrodružstvá. Nemalú zásluhu na vzniku tejto kniha má teda aj Simonka. Prvé dve postavičky sme vymysleli spolu, zvyšné som potom vymyslel už ja sám. Vlastne aj kvôli tomu som jej tú knižku venoval.

Hlavnými postavičkami tohto príbehu sú okrem Katky najmä zvieratká - plyšový potkan, postarší kocúrik, mačička s mačiatkom. Kde ste čerpali inšpiráciu spracovať príbehy práve zvieratiek?

Myslím si, že väčšina ľudí má rada zvieratká a keďže žijem na dedine, mám k nim tiež veľmi blízko. Preto keď som začal ten príbeh písať, prišlo to akosi automaticky, príliš dlho som nad tým ani nepremýšľal. Nebol v tom žiaden kalkul, jednoducho som to tak cítil. Zvieratká boli u mňa jasná voľba a samozrejme som sa riadil aj názorom Simonky, keďže je veľmi vnímavé dieťa. Občas som sa snažil premýšľať ako ona.

Vieme, že máte pripravený rukopis ďalšej knihy o zvieratkách Veveričkine trampoty. Problížte ju, prosím, našim čitateľom. Čo môžu očakávať, na čo sa môžu tešiť?

Veveričkine trampoty sú čisto zvieracím príbehom, čiže v ňom vôbec nefigurujú ľudia. Je to kniha o troch zvieracích smoliaroch. Hlavnými hrdinami sú veverička, drozdík a zajko. Každý z tejto trojice má nejaký zdravotný problém, ktorý ho trápi. Zistia však, že v lese žije zviera, ktoré im dokáže pomôcť, a tak sa ho rozhodnú vyhľadať. Pri putovaní lesom zažívajú rôzne situácie. Stretnú dobré aj zlé zvery, takže o napätie nebude núdza. Myslím si, že je to celkom milý príbeh.

Na základe vašich textov usudzujem, že máte hlboký vzťah k prírode. Čo vám príroda dáva, čo v nej nachádzate?

Máte úplnú pravdu. Príroda mi je veľmi blízka. Snažím sa chodiť do lesa takmer každý deň, ak sa dá. Je to pre mňa večný zdroj inšpirácie. Viem si tam psychicky veľmi oddýchnuť a načerpať novú energiu. Nenadarmo sa vraví, že človek je odjakživa spätý s prírodou. Čím som starší, tým viac si to uvedomujem. Navyše, každé ročné obdobie má svoje čaro.

Poďme k vašim literárnym začiatkom. Kedy ste začali písať a aké boli vaše témy?

Prvú báseň som napísal asi v 19 rokoch na vojenčine. Myslím, že to bol ľúbostný text. Potom prišlo niekoľko ďalších básnických textov o živote. Keď som sa v dvadsiatich vrátil do civilu, viac som sa písaniu nevenoval. Až o osem rokov neskôr som začal opäť písať básne a pridal som k tomu aj poviedky. V tom čase vznikali rôzne literárne portály, a tak som do nich začal prispievať. Potom som objavil literárne súťaže a skúsil som sa zapojiť. V porote sedeli zväčša etablovaní autori, a tak som bol zvedavý na ich názory. Keď prišli prvé úspechy, pochopil som, že to moje písanie má zmysel, a odvtedy sa mu venujem aktívne až do súčasnosti, spolu asi pätnásť rokov.

Ako vnímate vy ako autor svoje diela, čo vám dáva samotná tvorba diela? Čo nachádzate v písaní literárnych diel?

Do svojich diel sa vždy snažím dávať kúsok seba. Viem, že to znie ako klišé, ale u mňa je to naozaj tak. Čiže ich vnímam ako moje literárne deti. Myslím, že ako pre väčšinu autorov, aj pre mňa je písanie istou formou psychohygieny. Akýmsi útekom z reality. Moje príbehy sú mojím tajným svetom. Ak sa čo i len jednému čitateľovi páčia, som spokojný. Spätná väzba je pre mňa veľmi dôležitá. Bez nej by tie diela nemali význam. Museli by zostať zastrčené kdesi v šuplíku, a to by ma mrzelo.

Ako vnímate súčasnú literárnu tvorbu na Slovensku? Zaujali vás v poslednom čase nejakí slovenskí autori alebo nejaké dielo?

Myslím si, že na Slovensku je veľmi veľa talentovaných spisovateľov. Ja, keďže som dosť dlhú dobu písal najmä poéziu, tak ju aj veľmi rád čítam a veľa si jej aj kupujem. Najnovšie som si teraz kúpil Sme(stále) príbuzní na začiatku Osamelí bežci vo výbere Jána Štrassera, takže Štrpka, Repka, Laučík. Ďalej mám veľmi rád poetku Milu Haugovú, som zberateľom jej zbierok a mám ich zhruba desať, no ešte mi ich dosť chýba, najmä tie staršie, ktoré sú už vypredané, by som rád vlastnil. Z prózy mám rád Vilikovského, Dušeka, Veroniku Šikulovú. Som zvedavý na novú knihu Petra Jaroša, ktorý pred rokmi robil porotcu v Literárnej Senici, kde som sa s ním mal tú česť stretnúť. Som veľkým fanúšikom Tisícročnej včely, je to moja srdcovka. Čítal som ju už tri razy a ešte aspoň raz isto budem.

Vaše diela nesú výrazné smerovanie k pojmu dobro. Usudzujem tak podľa toho, že postavy vo vašom diele si navzájom pomáhajú a chcú pre seba len to najlepšie. Čo je podľa vás dobro? Ako by ste ho charakterizovali?

Postrehli ste to veľmi správne. Ja som empatický človek, čo býva pre mňa občas na škodu. Ale na druhej strane mi to pomáha vcítiť, alebo vžiť sa do kože iných ľudí a to je vlastne základom môjho písania. Odpozorovať správanie sa iných a použiť to vo svojich knihách. Dobro je pre mňa, keď urobíte niečo nezištné, čisté. Psychická či fyzická pomoc. Občas stačí len pohladenie, prípadne úsmev na tvári. Podľa môjho názoru je v dnešnom sebeckom svete ťažké nájsť čisté, nezištné dobro. Ale stále mám nádej a verím, že kdesi hlboko v každom z nás drieme. Len niekedy trvá dlhšie ho objaviť.

Ako vnímate súčasnú čitateľskú obec? O aké témy, knihy majú podľa vás dnešní čitatelia záujem a naopak, čo ich príliš nezaujíma?

Ako sa mení doba, menia sa aj čitatelia. Neviem, či som povolaný nejako ich škatuľkovať. Ale z môjho čisto subjektívneho pohľadu sú podobní ako tí predchádzajúci. Možno ich trocha menej zaujíma ťažšia literatúra, ale samozrejme sú aj takí, ktorí ju vyložene vyhľadávajú. Bežní čitatelia skôr siahnu po niečom oddychovom v tomto uponáhľanom svete. Viem, že sú pomerne populárne tzv. "ženské romány". Je mnoho ženských autoriek a pozorný čitateľ si vie veľmi dobre vybrať. Čiže čo sa týka tém, myslím, že láska, erotika a detektívne ladené romány sú najčítanejšie. Ešte by som povedal, že sa dobre predávajú aj životopisné a detské knihy. Určite je menší záujem o poéziu, prípadne literatúru faktu. No a ešte som zabudol na kuchárske knihy, ktoré sú veľmi obľúbené najmä u žien.

Priblížte, prosím, čitateľom, vaše ďalšie literárne plány. Pripravujete ďalšie dielo? Ak áno, aké?

Čo chcete svojimi dielami ľuďom odkázať?

Ako ste spomínali vyššie, mám pripravenú detskú knihu Veveričkine trampoty. Ďalej mám pripravenú zbierku krátkych poviedok z lesa, ktorú by som rád vydal. No a momentálne môžem prezradiť, že usilovne pracujem na druhej časti Katkiných dobrodružstiev. Takže myslím, že sa moji čitatelia majú na čo tešiť.

Hlavným posolstvom mojich kníh je, že aj keď žijeme v ťažkej dobe, ľudia sú stále ľuďmi. Nech je doba akokoľvek zlá, vždy sa v nás nájde to skryté dobro a v konečnom dôsledku všetko zlé spoločne prekonáme, lebo musíme. Hoci dobro niekoľko zápasov aj prehrá, v konečnom dôsledku nad zlom zvíťazí.