Miroslav BARTOŠ

Básnik, výtvarník, esejista, publicista a dlhoročný pedagóg. Vzťah k literatúre a k výtvarnému umeniu ho podnietil pokračovať v štúdiu na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, kde absolvoval odbor slovenčina a výtvarná výchova (1974). Po jej ukončení pôsobil do roku 1977 ako redaktor Východoslovenského vydavateľstva v Košiciach. Práve v tomto období debutoval básnickou zbierkou V letokruhu (1976). Vyzdvihol v nej tradičné hodnoty ľudského úsilia – vzťah k rodine, k prírode, umeniu. Obrazy liptovskej a turčianskej prírody maľované slovom, prameň pravdy a krásy, duševné svetlo, radosť z drobných okamihov, pestrofarebná mozaika života a snov,… tak takéto prívlastky priradili literárni kritici, spisovatelia a priatelia aj jeho ďalším básnickým zbierkam: S vami (1985), Kto ťa pohladí (2003), Anna (2006), dvojjazyčná zbierka (v slovenčine a angličtine) Solitudo: Trochu soli tu do veršov (2009), Radosť: Keď mi dáš znamenie (2012), Ružový akt (2015). V roku 2023 mu vyšla básnická zbierka Kvety omylov orientovaná na japonskú formu haiku, v ktorej farbisto a harmonicky spracúva kolobeh života v prírode aj v spoločnosti. Všetky uvedené knižné tituly sú ilustrované autorovými výtvarnými prácami. Vo výtvarnej tvorbe patria k jeho najobľúbenejším témam príroda (voda), krajina, žena (torzo, figúra). Najviac mu vyhovujú techniky maľby akvarelom a pastelom, ale tvorí aj technikami akrylovej maľby a olejomaľby. Uskutočnil vyše tridsať samostatných výstav (Martin, Kremnica, Ružomberok, Žilina, Piešťany, Liptovský Mikuláš, Turčianske Teplice a i.) a ako člen Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska sa pravidelne zúčastňuje spoločných výstav Zem Slovensko. V súčasnosti pracuje ako kurátor Galérie Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Publikuje v literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Rozhľady po kultúre a umení) a zborníkoch. Krátkymi črtami a glosami pravidelne prispieva do mestských a regionálnych novín (Teplické zvesti, MY – Život Turca), je členom Spolku slovenských spisovateľov. Žije v Hornej Štubni.

Ste všestranný umelec, orientujete sa na literárnu aj výtvarnú tvorbu. Vidíte prienik medzi týmito dvoma umeleckými oblasťami?

Oba druhy umeleckého zobrazovania k sebe patria odjakživa. Veď obraz – znak – písmo – slovo majú základ v potrebe komunikovať, zaznamenať, oznámiť... A ja som si ako dieťa otváral knižku, aby som prečítal obrázky a až potom slová. Deti najprv vyrozprávajú obsah textu z obrázkov. Domnievam sa, že to ma v detskom veku viedlo k tomu, aby som už ako žiak pripísal ku kresbe aj slovný komentár. Prišlo obdobie dospievania, hľadanie povolania, ale v pozadí bol vždy záujem o literatúru, umenie. Po maturite bolo rozhodnuté: "Miro, ty musíš ísť študovať umenie," rozhodol môj úžasný učiteľ akad. architekt Ján Šimo-Svrček, ktorý našu neveľkú skupinu žiakov na SPŠD pripravoval na nábytkový a interiérový dizajn. Absolvoval som FF UPJŠ odbor výtvarná výchova a slovenský jazyk a literatúra. Skvelé roky v Prešove so skvelými učiteľmi, ktorí podporovali aj moju vlastnú tvorbu. Tu nemôžem nespomenúť v tom čase mladých literátov Albína Bagina, Imricha Vaška, výtvarníkov Jozefa Bendíka, Františka Patočku, Júliusa Hegyesyho.

Ktorá z týchto oblastí podľa vás u vás prevažuje, k čomu viac inklinujete?

Na podobné otázky som vždy odpovedal rovnako: obe sú súčasťou môjho života, v tvorbe sa striedajú alebo idú vedno.

Do literatúry ste vstúpili už v roku 1976, a to zbierkou básní V letokruhu. Spracúvate tu motívy rodiny, medziľudských vzťahov, prírody i umenia. Tieto motívy sa objavujú aj v ďalšej vašej tvorbe. Prečo práve tieto témy a čo vo vás vyvolávajú?

Prevažuje téma prírody a lásky, vznikala ešte počas môjho štúdia na fakulte, ktorú som absolvoval v roku 1974. Príroda! Veď je s ňou späté celé moje detstvo: lúky, potôčky, lesy, jahody, ryby, vtáky, zvieratá, fascinujúce prírodné živly, pastieri, salaše na liptovských holiach, výrazné typy ľudí – ešte nosili kroje – ktorých tváre, hlasy, írečitú reč mám dodnes v pamäti. Aj moje básne akoby hovorili oni – sú stručné, ako neskôr povedal môj kolega Mišo Kováč, "gnómické". Myslím si, že to bolo moje svojské haiku, ktoré som však vtedy ešte nepoznal. Je mojím tvorivým prostredím a láskou dodnes, nežijem v meste, aj keď mám rád atmosféru historických centier.

Akési vybočenie z vašej poetickej tvorby predstavuje kniha Obíď svoj deň, v ktorej sa orientujete na svoj osobný život a prežívanie aktuálnych udalostí.

Do života zasahujú udalosti, ktorými musíme prejsť, ale vracajú sa aj osobne prežité obdobia, ktoré sa stávajú oporou, vedomosťou, riešením. Strata životného partnera otrasie celým bytím, obdobie ničoty a bôľu možno prekročiť reflexiami a tvorbou. Osobné však chápem v kontexte ľudského osudu a spoločenské javy a udalosti ma vedú k úvahám, ktoré vystupujú z lyrických rozjímaní a nadobúdajú tvar esejí. Túto knižku nazval Jozef Tatár jednou esejou.

Taktiež publikácia Deň, aký ti patrí predstavuje výber z vašej prozaickej a publicistickej tvorby, no rámcovaný je poetickými a lyrizovanými útvarmi, ktoré sú pre vás vlastné. Priblížte čitateľom témy, ktoré ste v nich spracúvali, a čo vás k tomu viedlo.

Život v prítomnosti, vyjadrenie postoja k spoločenskému životu, ktorý sa zväčša neprezentuje tou skutočnou tvárou, pretože sa ho snažia zmocňovať protagonisti s náhradnými hodnotami, účelovo a marketingovo, tí, ktorí majú ďaleko od múdrosti, ktorá sa nedá zobraziť digitálnymi vzorcami ani mocenskými zásahmi. A tiež rozjímaním v prírode, krásnymi spomienkami na priateľov, študentský život. Bez ohľadu na časové roviny prežívame svoje jestvovanie v prítomnosti. Vonkajší svet sa zmenil, rieky odplavili tamtie udalosti, obrazy minulého sveta i ľudí však žijú v nás naďalej. Tiež sú v nej prezentácie niektorých výstav a diel.

Zaujímavo pôsobí aj zbierka Ružový akt, v ktorom ste zladili posolstvá o láske a o človeku s aktami v ružovom ladení, čo pôsobí nielen zaujímavo, ale najmä veľmi originálne. Prečo ste sa rozhodli pre súznenie tejto témy a aktov?

Básnická kniha sonetov je mojím príspevkom k 120. výročiu narodenia Mikuláša Galandu. Ružový akt je známy obraz M. Galandu. Pripomenuli sme si ho v jeho rodnom dome v Turčianskych Tepliciach kolektívnou výstavou členov Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska. Vystavil som jemu venované dva obrazy a knižka s akvarelovými ilustráciami bola prezentovaná na slávnostnej vernisáži v roku 2015.

Názov zbierky Solitudo evokuje knihu od Ivana Krasku Nox et solitudo. Aj vy sa tu dotýkate motívov človečenstva a prírody. No vidíte ďalšie vnútorné spojitosti medzi týmito dielami? Inšpirovala vás Kraskova zbierka emocionálne alebo atmosférou?

Solitudo je osobná výpoveď po traume zo smrti partnerky a z úzkostí hľadania nového zmyslu života, vyvažovanie sa medzi bytím a nebytím, vykročenie od noetickej krízy k novému životu, nádejnému vzťahu s pretŕhaním pochybností, keď ÁNO je zrážané krutým NIE. Verše sú bližšie k poézii J. Ondruša, sú vzdialené I. Kraskovi.

Vo svojej poetickej tvorbe ste neobišli ani haiku, japonskú formu poetického stvárnenia vzťahu človeka a prírody, ktorá má ale veľmi prísne formálne aj obsahové pravidlá a patrí medzi najnáročnejšie útvary. Napísali ste tri básnické zbierky: Ticho rúk, Živá voda a najnovšie Kvety omylov. Boli haiku pre vás výzvou? Ako forma haiku vystihuje vaše výpovede v týchto zbierkach?

Očarilo ma zjednotenie ľudskej mysle s dušou prírody v krátkej trojveršovej forme so sedemnástimi slabikami. Úžasné a také blízke slovenskej frazeológii! Podobné mojim starkým a mojim dedinčanom, ktorých som ako dieťa tak pozorne a neraz s úžasom počúval... A či príroda potrebuje slov? Stráca na bohatosti foriem? A veď tí, čo v nej ešte pred polstoročím žili si vystačili s málom slov a ako presne povedali, čo bolo treba povedať! Odmala som sa aj sám túlaval dolinkami i vŕškami, tajomnými zákutiami krajiny. Načo hovoriť? Všetky zmysly sú zapojené, prijímajú a súznejú. Takto majú vstúpiť aj do poézie.

Vaša najnovšia zbierka Kvety omylov predstavuje – alebo aspoň v čitateľovi evokuje prechádzku prírodou, ktorá však reprezentuje prechádzku v spoločnosti. Ponúkate v nej hlboké emócie pramieniace zo vzťahu človeka a spoločnosti, no aj zo vzťahu človeka a prírody. Aké spojitosti, no aj rozdielnosti nachádzate v týchto dvoch vzťahoch? Čo nám dáva spoločnosť, čo nám nedáva príroda a naopak?

Do témy človečiny a prírody pristúpili znepokojujúce nástrahy riadenia ľudského života mocenskými a elektronickými príkazmi, zmazávanie ľudskej individuálnej jedinečnosti, úpadkom všeobecnej vzdelanosti a manipulatívnym výberom informácií. Omyly v použití technologických objavov ničia životné podmienky rodnej planéty, akoby nám valiace sa vedomosti zahmlievali schopnosti rozumieť životu (svojmu i rodnej Zeme), zablokúvajú najmä citovú a duchovnú podstatu človeka, bez ktorej ťažko nachádzame zmysel bytia. Poviem to zovšeobecnene: HAIKU je o láske k prírode a o múdrosti.

Témy medziľudských vzťahov, spoločnosti i prírody sú badateľné aj vo vašej výtvarnej tvorbe. Akým spôsobom ich výtvarne spracúvate? Aké techniky používate na dosiahnutie svojich cieľov?

Vyjadriť to, čo ste vymenovali, je znásobením tvorivých problémov. Jednoduchšie je riešiť si len výtvarnú formu, keď mi do témy vstupujú literárne obsahy a presahy, riešenie sa komplikuje. Pohotovejšia je kresba, z nej je blízko k ilustrácii, nástroje možno kombinovať. Používam akvarel, pastel, akryl, koláž.

Ilustrovali ste si viacero svojich kníh. Ako spracúvate svoje ilustrácie a čo je ich základom?

Spomenul som už kresbu (perokresba, ceruza, uhlík, štetcová kresba). Vzťah ilustrácie k textu je voľnejší, nesnažím sa o dôsledné interpretovanie obsahu veršov, viet. Niekedy kreslím súbežne s písaním alebo hľadám výtvarné vyjadrenie neskôr až pri kompletizovaní rukopisu. Občas sa pokúsim to isté vyjadriť veršom i maľbou.

Ilustrovali ste aj literárne diela iných autorov alebo sa orientujete len na svoje?

Áno, ilustroval som aj diela iných, robil som aj grafické úpravy kníh, literárnych plagátov v čase, keď sme tu nemali počítače.

Zúčastňujem sa spoločných výstav so Združením výtvarných umelcov stredného Slovenska – každý druhý rok, s Umeleckou besedou Slovenska - vlani i tento rok boli dve výstavy venované 100. výročiu Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave. Oslava sa opozdila kvôli kovidu na rok 2022 a 2023, výstavy v Terchovej – aktuálne na počesť Zdena Horeckého, posledné výstavy som mal v Banskej Bystrici s priateľom Miroslavom Bárdim V krajine (ŠVK, Galéria v podkroví), tiež v GMG v Turčianskych Tepliciach, vlani s Ondrejom Ďurianom Socha a obraz, tiež v GMG Turč. Teplice.

Na záver, prosím, prezraďte, čo nového z oblasti umenia pripravujete – bude to výtvarné alebo literárne dielo?

Pripravujem ďalšie výstavy slovenských výtvarníkov v GMG Turčianske Teplice v roku 2024. K svojmu životnému jubileu plánujem s Univerzitnou knižnicou v Prešove v roku 2024 výstavu – Výber z maliarskej, ilustračnej a literárnej tvorby.