Mgr. Maja Jackobs JAKÚBEKOVÁ k svojej pripravovanej zbierke #Erised

V zrkadle z Erisedu uzriete prianie svojho srdca

(J. K. Rowlingová)

Rozhovor viedla Patrícia Gabrišová

Maju Jackobs Jakúbekovú poznám nielen ako všestrannú osobu, ale aj ako všestrannú autorku. Píše poéziu, prózu, recenzie pre literárny portál Začítaj sa!, vedie vlastný literárne orientovaný blog Nonameron a v minulosti publikovala v časopisoch Philosphica Critica, Ostium, Dotyky a Literárne noviny. Jej diplomová práca zameraná na prvky filozofie Friedricha Nietzscheho na príklade diela Hráčsky inštinkt od Juli Zehovej bola publikovaná knižne. Počas doktorandského štúdia si vyskúšala tiež editorskú činnosť - je spolueditorkou filozofického zborníka Loquere II. Nedávno jej vyšla prvá kratšia próza s názvom Lola. Aktuálne pracuje na prvej rozsiahlejšej próze.

Básnický debut #Vykrivenie (Signis, 2020) pozoruhodným spôsobom reflektuje fenomény súčasného sveta. Odcudzenie, disharmonické medziľudské vzťahy a všeobecný nezáujem o nápravu spoločnosti vníma ako vykrivenia dneška a nastavuje im nemilosrdné zrkadlo. V súlade s tematickým zameraním básní rozbíja tradičnú veršovú štruktúru. Jakúbekovej poetický štýl je minimalistický, ostrý, vyhrotený, nechýba mu sarkazmus a irónia. Zbierka je nominovaná na dve prestížne literárne ocenenia - Cenu Ivana Kraska a Cenu Milana Rúfusa.

V súčasnosti pripravuje v poradí druhú básnickú zbierku #Erised. Jej názov je inšpirovaný Zrkadlom z Erisedu, ktoré sa objavilo v prvej časti heptalógie Harry Potter. Týmto literárnym počinom mu, ako sama hovorí, vzdáva hold. Básnická zbierka vyjde s finančnou podporou Fondu na podporu umenia. Na pultoch kníhkupectiev ju budete môcť nájsť už tento rok.

Okrem občianskeho mena používaš aj pseudonym Jackobs. Prezradíš, ako vznikol, prípadne čo predstavuje? Vznikol ešte na gymnáziu, vymyslela ho spolužiačka a pochybujem, že poznala skutočný význam prezývky; skôr náhodne pospájala písmená v mojom priezvisku tak, aby zneli dobre. Čo skutočne znamená, som sa dozvedela až na vysokej škole. V jednom z tých londýnskych slangov vraj Jackobs znamená "gule". To mi sedí. Som holka, ktorá gule rozhodne má - to by mohol byť slogan k mojej značke (smiech). Značkou, samozrejme, myslím spomínaný nickname. Milujem ho napriek tomu, že ho muži neznášajú - pôsobí na nich strašne maskulínne. To, samozrejme, nie je môj problém, pre mňa bolo Jackobs vždy unisex označenie.

Na tvojich básňach sa vo výraznej miere podpísalo štúdium filozofie, a to nielen v nadväznosti na jednotlivé filozofické koncepty (nihilizmus, existencializmus, analytická filozofia), ale aj v premyslenom štruktúrovaní básní s rozvinutím tézy, antitézy a syntézy. Básne tak pôsobia ako veľmi koherentný a vyvážený celok s prísne hierarchizovanou štruktúrou, dominuje v nich reflexívnosť a myšlienková hutnosť. Dobre sa počúva, že moje texty sú koherentné a majú prísne hierarchizovanú štruktúru. Práve s koherentnosťou som mávala problém pri písaní rozsiahlejších textov. Pri básňach ma kryje skutočnosť, že ide o krátke útvary a na malom priestore to asi dokážem "uhrať", takže ďakujem. Myslím si, že remeslu koherentnosti konečne prichádzam na chuť.

Zaujímalo by ma, čo ťa na štúdiu filozofie najviac fascinuje a aké filozofické smery či metódy sú pre teba najväčším zdrojom inšpirácie v písaní. Jednu metódu si už naznačila: Hegel spájal tézu a antitézu do syntézy. Je to veľmi elegantná metóda, na ktorej vieš vystavať jasnú a zároveň propozične silnú argumentáciu. Vždy som inklinovala k nemeckej klasickej filozofii, no skôr ma zaujímal Kant a jeho Kritiky rozumov (čistého a praktického). Potom moja dlhoročná láska Friedrich Nietzsche, ani nie ako protiklad ku Kantovej deontológii, skôr bol "búračom" hodnôt, ktorý otriasol Kantovým kategorickým imperatívom a mňa bavilo sledovať bitku odohrávajúcu sa v mojej hlave. Nebolo to rozhodovanie medzi dobrom a zlom, skôr medzi dobrom a existenciou nejakej morálky. Zrazu bol kategorický imperatív pseudoimperatívom, obyčajnou možnosťou a to bolo fascinujúce. Ako píše Juli Zehová: dobro a zlo sú dva póly jednej substancie.

Aby som však odpovedala na tvoju otázku, neinšpirujú ma metódy, metódy nemôžu inšpirovať. Smery, ktoré ma nejakým spôsobom ovplyvnili, sú - čo sa etiky týka - deontológia a utilitarizmus - a čo sa týka ontológie a gnozeológie - voluntarizmus, štrukturalizmus, existencializmus.

Existujú knihy, o ktorých môžeš prehlásiť, že inšpirovali tvoj spôsob uvažovania o svete? Ak áno, o aké tituly ide? Na túto otázku odpovedám často. Skúsim spomenúť autorov, ktorých som v iných rozhovoroch nespomenula a ktorí sú pre môj život kľúčoví a pomohli mi vytvoriť si svetonázor. Ako prvého spomeniem Josteina Gaardera a jeho Sofiin svet. Najskôr som videla film, asi ako desaťročná, a pamätám sa, že ma absolútne uchvátil. Knihu som si prečítala až na strednej (niekoľkokrát), s vedomím, že v ruke držím prelomové dielo. Keby som mala deti, Sofiin svet by mali zaradený v povinnom čítaní (spolu s Harrym Potterom - #Erisedom mu vzdávam hold, ale k nemu som sa už v minulosti vyjadrovala, tak venujme priestor ďalším). Michel Foucault a jeho komplexné dielo zasvätené epistemológii, štrukturalizmu a mocenským vzťahom ma inšpiruje dodnes. Neviem vybrať jednu konkrétnu knihu Michela Foucaulta, ktorá mi pomohla vytvoriť si svetonázor, musí sa čítať "na kompletku". Podobné nadšenie som zažila pri Teórii hier od Kena Binmora. Aj hry sú v zásade štruktúrou mocenských vzťahov, plus ich praktické využitie... aplikovať ich možno doslova všade (ekonómia, politika, sociológia, psychológia) - v mojich očiach je herný princíp absolútne fascinujúci fenomén a naozaj rada o ňom píšem.

V civilnom živote pracuješ vo finančnom sektore. Ako vnímaš svoju prácu v porovnaní s tvorivou činnosťou? Ide o dva odlišné a nezlučiteľné svety? Aké je tvoje písanie? Je skôr racionálne alebo intuitívne? Moja poézia je vyslovene analytická - nielen, čo sa obsahu týka - aj metóda, ktorú používam, by sa dala nazvať induktívnou. Indukcia vždy bola mojou devízou, v básňach je to cítiť asi zreteľnejšie. A čo sa týka môjho civilného života, striktne ho oddeľujem od toho literárneho, ak sa dá v tejto fáze literárnym nazvať. Nie že by som pracovala v oblasti, o ktorej sa písať nedá, len o nej písať nechcem, nie je pre mňa dostatočne zaujímavá. Nechcem skončiť ako Kafka - písať o anonymných hrdinoch bez identity a mena, ku ktorým si čitateľ nedokáže vytvoriť nijaký vzťah. Pán K. - úradník bez identity a koreňov, prostredníctvom ktorého autor kritizuje byrokratický systém. Myšlienka dobrá, ale prevedenie...

Máš pri písaní špeciálne rituály? Jediný - veľa kávy. Kávou začínam aj končím tvorivý proces. Nepijem, nefajčím, neužívam nijaké psychotropné látky, no som extrémne meteosenzitívny typ, takže sa mi dobre píše, keď vonku prší alebo je zamračené. Vtedy vydržím písať dlho. Inak nepíšem každý deň, v tomto smere mi chýba pravidelný návyk - dôsledok prokrastinácie. Nazývam ho "zbieraním materiálu" (smiech).

Aké sú tvoje prozaické ašpirácie? Vždy odpovedáš len na otázky týkajúce sa poézie, skús porovnať svoje ciele v jednej aj v druhej oblasti. Prózu čítam najradšej, píšem najradšej, ešte aj svoj život pokladám za vyslovene prozaický - ak chceš - "epický". Na literárny trh som sa chcela uviesť ako poetka, chcela som si vyšliapať tú tradičnú cestu, ktorú si vyšliapala väčšina autorov, aj keď, uznávam, je ťažšia. Chcem mať zvládnuté oba druhy na istej úrovni. Nechcem byť taká tá homogénna autorka, ktorá píše jeden literárny druh, drží sa jedného žánru, zaoberá sa jednou tematikou. Heideggera milujem, ale jeden svetu stačí. Mňa baví experimentovať.

Obe tvoje zbierky sú spojené s pandemickým obdobím, krst debutu #Vykrivenie sa konal takmer rok po vydaní. Ovplyvnila súčasná pandémia aj tvoje písanie? Obsahovo nie je moja tvorba s pandémiou nijako spätá. Myslím, že v reálií o nej počúvame viac ako dosť, necítim potrebu vyjadrovať sa k nej. Ale čo sa týka vplyvu obmedzení, mala som viac priestoru písať a využila som ho na kreatívne činnosti, takže výlučne v tomto smere na mňa mala dopad, a to pozitívny. Nebolo na škodu, že sme knihu krstili až teraz, aspoň stihol prebehnúť aký-taký marketing.

Okrem poézie a zatiaľ nepublikovanej prózy sa venuješ aj recenzovaniu diel súčasnej literatúry, a to na vlastnom literárne orientovanom blogu Nonameron a na portáli Začítaj sa! Aký je tvoj postoj k literárnej kritike? Svojimi recenziami robím skôr osvetu. Nepíšem recenzie na dobierku, knihy si zásadne vyberám a dávam do pozornosti jazyk, rôzne nuansy a fenomény, ktoré si na jednotlivých knihách všímam. Čiže opakujem, nejde mi o kritiku, ale o osvetu.

Ako vnímaš literárnu kritiku na Slovensku? Kritika tej ktorej krajiny primárne závisí od kvality literatúry, ktorá tvorí daný trh. Čiže tvoja otázka smeruje k hlbšej, no všeobecnejšej otázke o kvalite našej literatúry. Slovenská kritika sa pohybuje v mantineloch prísnosti a exaktného schematizmu. Keď niečo vybočí z radov poznaného a "uznaného" - povedzme "kodifikovaného" - kritici sa rozdelia na dva tábory. Náš trh vnímam ako second hand - ako veľkú skládku odpadu, v ktorej, keď sa dôkladne prehrabeš, nájdeš zopár hotových klenotov. Bojím sa, že kritici na Slovensku so svojou záľubou udupávať tvorivý potenciál, sa však v týchto sekáčoch nehrabú, sústreďujú sa na ten brak, čo je skôr na škodu veci. O mnohých klenotoch vôbec nevedia, dobrým knihám sa tu nerobí žiadny marketing. A tým, že zlým knihám robia zlú reklamu, jej zaručia predajnosť. Potom sa tu - najmä vďaka ich iniciatíve - predávajú samé braky, ktoré sú stále kritizovanejšie a zas predávanejšie, ten istý vzorec dookola. Rozhodne by sa malo venovať viac priestoru novým autorom - tým, ktorí nie sú začlenení do tej alebo onej literárnej sekty, ktorí sú "nezávislí", "neskazení" týmto malým literárnym priestorom. Vieš, tu sa vydávajú diela asi takto: no tento písal desať rokov pre tento časopis, my ho nemáme radi, tak jeho veci publikovať nebudeme. Tento síce píše super, ale ešte nepublikoval, nebudeme jeho texty propagovať ako prví. Raz sa kamsi začleníš a už sa to s tebou vezie. Na tak malú krajinu, akou Slovensko je, je tu zbytočne veľa kritikov, literárnych spolkov, klubov, vydavateľstiev, časopisov, portálov a iných "freundmančaftov". Ubrala by som z kvantity a sústredila by som sa na kvalitu.

Titul druhej básnickej zbierky #Erised je alúziou na Zrkadlo z Erisedu, ktoré je známe z fantasy románov o Harrym Potterovi od J. K. Rowlingovej. V porovnaní s predošlou zbierkou #Vykrivenie je v zbierke oslabená spoločenská kritickosť či angažovanosť. Zároveň vo #Vykrivení počuť hlas rozorvaného či rozhnevaného subjektu, ktorý revoltuje a bojuje za hlbšie spoločenské zmeny. Lyrický subjekt či subjektka #Erisedu sa prikláňa k subtílnejšej, intímnej, ale o to zrelšej výpovedi. Zrkadlí zbierka aj zmenu uchopenia skutočnosti? Zrkadlo z Erisedu neukazuje skutočnosť. Ukazuje to, čo chceme vidieť. Chcem vidieť femme fatale, ktorá bola v minulom živote gejšou, chcem vidieť ako z literárneho subjektu stečie zúfalstvo a zostane holý substrát, číre šťastie. A samozrejme, aj keď môžete vnímať zmenu "uchopenia skutočnosti", nie je to zmena môjho myslenia, prispôsobujem sa tematike, ktorú som si zvolila. Motívom druhej zbierky je Erised - miesto, z ktorého sa nechceš vráti domov. Je to inteligibilný svet v platónskom zmysle slova, svet ideí (a čo kritiku nepoteší - svet genitívnych metafor).

V básni #FemmeFatale z pripravovanej zbierky #Erised vytváraš obraz krehkej a nedostupnej gejše. Máš špecifický vzťah k japonskej kultúre? Japonsko je môj najväčší cestovateľský sen. Milujem ázijskú kultúru. Život samurajov a gejší ma fascinuje obzvlášť. Gejše pre mňa predstavujú pravý ženský ideál. Za každých okolností musia byť pôvabné, vynaliezavé, rafinované a všetko zvládať v nepohodlnej obuvi, so zatiahnutým obi, spať v jednej polohe väčšinu života, aby si nezničili účes. Milujem tradičné spoločnosti, v ktorých sa ženy snažia o dokonalosť, snažia sa byť ženské a v mužoch vidia to mužské. Bez ohľadu na veškerý feminizmus, ktorý je na západnej spoločnosti napáchaný, žena je žena (z hľadiska biologického aj psychologického) a v partnerskom vzťahu má mať svoje miesto, ako žena. To isté platí o mužovi a jeho mužskom začlenení v partnerskom vzťahu.

Na záver možno trochu osobná otázka. Môžeš čitateľom prezradiť, čo by ukázalo tvoje zrkadlo z #Erisedu? Samotný Albus Dumbledore na túto otázku neodpovedal pravdivo. Myslím, že je príliš intímna. Ale - aby som upokojila čitateľov - aj keď súčasnú spoločnosť v mnohých smeroch považujem za deštruktívnu a nefunkčnú, nesnívam o skaze ľudstva alebo genocíde ako Wednesday Addamsová. Freud by zo mňa nemal veľkú radosť; nemám deštrukčné, suicidálne ani depresívne sklony, nechcem spať s nikým z rodiny (Elektrin komplex) a neberiem Prozac.