Katarína THOLTOVÁ

Katarína Tholtová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a vo svojich románoch prejavuje hlboký záujem o človeka, o jeho krehkosť a vnútorné prežívanie napohľad bežných situácií. Žije v Bratislave, pracuje v oblasti ľudských zdrojov v Trnave, je nadšenou až obsedantnou bežkyňou, starostlivou chovateľkou adoptívneho veveričiaka Lokiho a rojkom občas nevnímajúcim kývajúcich kamarátov, trúbiace autá, zvoniace telefóny, núdzovo pristávajúce lietadlá a miznúce hodiny. Po prózach Nočné motýle (2010), Papierové bábiky (2013) a S hlavou v mračnách (2019) jej práve vychádza nový titul Domov zmiznutých hodín (https://www.katarinatholtova.sk/).

V posledných dňoch vám vyšla kniha Domov zmiznutých hodín (ilustrovala Petra Kovácsová.). Nie je to však váš debut, pred ňou ste publikovali už tri prozaické diela. Ako ste sa dostali k písaniu? Čo vás inšpirovalo vo vašich začiatkoch k tvorbe?

Už ako dieťa som bola taká zasnívaná a prežívala značnú časť života skôr vo fantázii než v realite. Tak som mala paralelný svet príbehov, čo som si vymýšľala. Z môjho raného detstva mala moja mama odložené "knižky", ktoré som písala, kreslila, lepila, vytvárala. Ak sa táto detská kreativita dá považovať za začiatky tvorby, tak ma asi inšpirovala túžba mať čosi navyše k bežnej každodennosti, vytvárať si svoj vlastný svet.

V roku 2010 ste vyhrali prestížnu súťaž vydavateľstva a distribučného domu Ikar súťaž Mám talent. Ako hodnotíte tento počin?

Bola to úžasná šanca vydať prvú knihu. Zároveň ma to nakoplo prvý raz systematicky pracovať na texte, dokončiť ho v termíne uzávierky súťaže, dodržať minimálny rozsah a podobne. Text som postupne, po častiach uverejňovala na internetovom portáli mamtalent.sk a získavala tak okamžitú odozvu od čitateľov. Veľmi som to vtedy prežívala, postupne sa zverejňovali hodnotenia osobností na jednotlivé zverejnené diela, neskôr finalisti Literárnej ceny, potom zase hodnotenia jednotlivých porotcov pre diela vo finálovom výbere – bolo to ako byť aktérkou reality šou. Na chvíľu ma do zviditeľnilo, môj debut Nočné motýle bol vtedy veľmi medializovaný. Otvorili sa mi dvere vydať ďalšie knihy. Určite som rada, že som sa zúčastnila, no zároveň to bola trochu bublina, ktorá rýchlo praskla – zostali mi internetové fotky, ako preberám finančnú výhru pri nadrozmernej makete obálky Nočných motýľov, a trochu komerčné zaškatuľkovanie.

Vo vašich dielach vidno výrazný psychologický ponor do hlavných postáv. Ste vyštudovaná psychologička. Ovplyvňujú tieto vaše odborné vedomosti vašu tvorbu alebo skôr čerpáte motívy a inšpiráciu z reálneho života Vás a Vášho okolia?

Ovplynilo ma všetko z menovaného a najmä veľký záujem o psychológiu, ľudské prežívanie, jeho vývin, korene a pozadie. Štúdium mi určite dalo nejaký rámec pre podchytenie jednotlivých tém, aj niektoré motívy. Ktorýsi kritik sa vyjadril, že nepíšem beletriu, ale kazuistiky, a asi na tom niečo bude. Nočné motýle sa dejovo opierajú o insomniu spôsobenú potlačenými túžbami a potrebami a dôležitú úlohu v príbehu hrajú sny. Hlavná postava Papierových bábik si hľadá cestičky, ako fungovať so sociálnou fóbiou a elektívnym mutizmom, S hlavou v mračnách sa venuje témam depresie, úzkosti, dysfunkčnej rodiny, no a v Domove zmiznutých hodín sa prelínajú narcistické zneužívanie v partnerskom vzťahu a s ním úzko spätá závislosť od alkoholu.

Vaše diela zjavne prechádzajú výrazným umeleckým aj koncepčno-štylistickým vývojom. Čomu to pripisujete?

Vo svojich dielach sa sústreďujete najmä na sprostredkovanie emócií a vnútorného života literárnych postáv, nejde vám primárne o príbeh, hoci ten je, samozrejme, prítomný tiež. Čo vás vedie k takémuto spracovaniu témy?

Na tieto dve otázky sa mi ťažko odpovedá, lebo to nie je niečo, čo by som robila vedome. Tak mi to proste píše, asi na to vplývajú moje autorské, čitateľské a životné skúsenosti, záujmy, osobnosť...

Vaša posledná próza Domov zmiznutých hodín spracúva problematiku veľmi náročného psychologického rozpoloženia hlavnej hrdinky, ktorá sa vnútorne vysporiadava so vzťahom s oveľa starším, narcisticky založeným mužom. Takýto vzťah hlavnú hrdinku ničí, rozbíja jej psychiku, vsugerúva jej, že je takpovediac nemožná, že je nepekná, že je podriadená. "Fyzicky" sa to končí jej dobrovoľnou liečbou v protialkoholickej psychiatrickej klinike, kde objavuje samu seba, svoju osobnosť, a rozhodne sa po desiatich rokoch vziať život do svojich rúk. Ideovo sa celé dielo končí imaginárnym bojom s predstavou, "duchom" tohto muža, no nepíše sa o definitívnom víťazstve hrdinky. Zdá sa vám, že sa takýto náročný boj nedá/ dá vyhrať? Dá sa podľa vás po takýchto skúsenostiach stopercentne vziať život do vlastných rúk?

To je náročná otázka. Verím, že dá, ale vyžaduje to prácu na sebe, ktorá sa odchodom od takéhoto partnera nekončí, ale iba začína. Laura bola s Gregorom desať rokov, desať rokov v nej bol systematicky budovaný pocit vlastnej nehodnosti, desať rokov čelila nevyspytateľným reakciám partnera, desať rokov chodila okolo neho po špičkách a usilovala sa mu čítať myšlienky, desať rokov stávila v beznádeji a nesnívala a neplánovala budúcnosť, lebo bola presvedčená, že už nijakú nemá. A po desiatich rokoch takéhoto nie žitia, ale prežívania musí začať zase hľadať samú seba, pritom preskočila v podstate celú mladosť, od vysokej školy po začiatok tridsiatych rokov, chýbajú jej skúsenosti, ktoré jej rovesníci získavali, kým ona stavala origami s nevlastným vnúčaťom a googlila si pri chorom mužovi možnosti chirurgickej liečby benígnej hyperplázie prostaty.

Niečo, čo v nej už bolo, jej umožnilo ocitnúť sa v takomto vzťahu, byť ochotná podriadiť sa takémuto fungovaniu. Ďalšie nánosy presvedčení a očakávaní o sebe, mužoch, vzťahoch a ľuďoch všeobecne sa v nej počas jeho trvania prehĺbili. To všetko by musela prekopať a prepracovať, aby sa od tejto minulosti skutočne oslobodila.

Vaša hrdinka z tejto knihy začína svoj deň bežnými "rituálmi" od hygieny cez kontrolu svojich vecí v dámskej kabelke až po cestu vlakom z Bratislavy do Trnavy. Raz sa jej však vo vlaku dámska kabelka zmení na veľký ťažký kufor plný hodín a hodiniek. Vystúpi nie v Trnave, ale v malebnom, no ľudoprázdnom mestečku, ktoré sa postupne zapĺňa ľuďmi z jej predstáv, respektíve spomienok. Aby sa odľahčila, postupne vyberá z kufra hodiny, teda jej vlastné spomienky. No nakoniec ich pred mužom, ktorý ju obmedzuje bráni a ani za svet ich nechce dať preč...

Kabelka, vlak, kufor, hodiny... – všetky tieto objekty majú v knižke symbolický význam a nechala by som na čitateľov, ako si text interpretujú, čo si v ňom nájdu, či hrdinku pochopia, alebo nad ňou budú krútiť hlavou.

Vaša hrdinka prešla veľmi náročným obdobím poznačeným slabým sebavedomím spôsobeným narcistickým vzťahom, alkoholizmom, izolovanosťou od spoločnosti v jej veku, postupnou uzavretosťou. V tomto všetko však zjavne hrá úlohu farebné francúzske mestečko, v ktorom nechcene vystúpi z vlaku. Akú rolu hrá toto mestečko v živote tejto hrdinky?

Laura má vo svete, v ktorom je zvrchovaným pánom partner Gregor, svoj vlastný maličký fantazijný svet, do ktorého uniká. Oficiálnym jazykom tohto sveta je francúzština, lebo jej Gregor nerozumie, a keby jedného dňa zmizla bez stopy do nejakého francúzskeho mestečka, nemal by ju tam šancu nájsť. Tak sa Laura schováva do učebníc a na jazykové kurzy, je to jej vybojovaný priestor, kam manžel nemá dosah, niečo krásne a čisté a len jej.

Zároveň je tu prienik s rozprávkou Kráska a zviera, ktorá má v texte tiež svoj význam – malé francúzske mestečko, v ktorom sa hrdinka ocitá, nápadne pripomína práve mesto z disneyovského spracovania tejto rozprávky.

Vaša tvorba je charakteristická skutočnou literárnou spontánnosťou, v poslednej próze Domov zmiznutých hodín sa napríklad objavuje netradičná koncepcia striedania prvej a tretej osoby jednotného čísla na ploche jednej vety. Je to odvážna štylizácie a nie každý má na ňu odvahu. Čo vás k tomu viedlo?

Niektoré kapitoly ma spontánne ťahalo písať v tretej osobe, niekedy som to robila cielene. Zdalo sa mi to vhodné napríklad pri opisovaní mimoriadne traumatických pasáži, kedy sa rozprávačka akoby oddelí sama od seba a opisuje udalosti ako nezainteresovaná pozorovateľka, aby ich emočne ustála.

Na vašu literárnu spontánnosť poukazuje aj fakt, že publikujete s viacročnými odstupmi. Pripravujete teraz niečo? Máte ďalšie inšpirácie?

Vždy mám niečo už trochu rozpracované, nejaký prvotný nápad alebo pár textov, ktoré možno použijem alebo aj nie. Ale že by som niečo vyslovene pripravovala, je silné slovo. Možno zase o pár rokov.

Na záver našim čitateľom prezraďte, čo vám písanie dáva, čo v ňom objavujete.

Je toho veľa a ťažko neskĺznuť do klišéovitej odpovede. Určite je to aj forma hry a zábavy, hlavne keď to ide, keď mi napadne niečo, z čoho sa vyslovene teším, keď sa nechám unášať vymýšľaním. Písanie Domova zmiznutých hodín pre mňa malo určite aj terapeutický význam, zároveň mi dalo možno sprostredkovať niečo, s čím mám skúsenosť – možno sa v tom niekto nájde, možno niekomu príbeh poslúži ako varovanie alebo mu túto skúsenosť trochu priblíži. No a pre mňa, hanblivú introvertku, je písanie nezastupiteľnou formou komunikácie vypätých, emóciami nabitých, nevysloviteľných tém, alebo aj priamočiaro (bez príbehu a metafor) neverbalizovateľnej reality.

Rozhovor vyšiel v Orle tatranskom č. 7/2023, prílohe Slovenských národných novín.