Jozef POBOČÍK st.

Jozef Pobočík st. je folklorista, výrobca pastierských ľudových hudobných nástrojov, najmä rífových píšťal a ornamentálne i figurálne zdobených fujár, spevák, hudobník, publicista a spisovateľ. Jeho fujary a píšťaly si našli cestu do mnohých krajín všetkých obývaných kontinentov sveta, či už ako dary pri oficiálnych, ale aj pri bežných príležitostiach pre účely hudobného využitia. Ich majiteľmi sú viaceré významné osobnosti nášho spoločenského, politického a hospodárskeho života. Rífová píšťala bola aj jeho zásluhou zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva SR. Často ho navštevujú rôzne televízne štáby a o jeho tvorbe boli natočené viaceré dokumenty. Existuje o ňom viac ako 130 zmienok v slovenských médiách. Po zániku pôvodnej folklórnej skupiny v obci Brvnište založil v roku 1996 skupinu Bukoviny, ktorá je aktívna aj v súčasnosti a ktorej je členom. Zároveň vystupuje aj ako sólista samostatne. Pôsobí ako publicista a na Vianoce 2022 mu vo vydavateľstve Signis vyšla zbierka epigramov Mea via, epigramoterapia. Koncom roku mu v tom istom vydavateľstve vychádza v poradí druhá epigramatika pod názvom Polepšovňa svedomia, pričom obidve bravúrne ilustroval jeho syn Jozef.

Si všestranný umelec, rovnako ako tvoja sestra Dr. Anna Jónásová, uznávaná a etablovaná spisovateľka, historička a bibliografka a tvoj syn Jozef, výtvarník, rezbár, hudobník a ilustrátor. Kde pramenia vaše rodinné talenty, po kom ste ich zdedili?

Najskôr by som chcel iba podotknúť, že ja sa nepovažujem za spisovateľa alebo umelca. Som len básničkár, ktorý našiel úprimnú a prirodzenú záľubu vo vymýšľaní epigramov, v rýme ako takom, lebo ľudský svet je plný podnetov. A čo sa týka folklóru , hudby a výroby nástrojov, tam sa človek nezaobíde bez hudobného sluchu, talentu, trpezlivosti a hlavne pokory. Myslím si, že ten rozhodujúci genetický odkaz sme dostali od mamy, ktorá bola kultúrne činná celý svoj život. Bola členkou ochotníckeho divadla, estrádnej skupiny, ženskej speváckej skupiny súboru Brvnišťan, vo Zväze žien, Červenom kríži. Bola to všeobecne rozhľadená, nesmierne pracovitá a činorodá žena s veľkým talentom. Svoj podiel tu však mal aj otec, multiinštrumentalista, člen dedinskej husľovej muziky. Spoločne boli protagonistami v pásme Pavla Tonkoviča Chodzenie po babikách, mamou naspievané piesne zaznamenali manželia Elschekovci v zbierke Slovenské ľudové piesne. No a potom tu bola ľudová pieseň. Po úspešnej robote, pri rodinnej oslave alebo iba tak – pre potešenie. Určite k tomu patrilo aj rozprávanie o rôznych zvykoch, nezvyčajných ľuďoch a ich príbehoch. To zrejme podnietilo aj sestru Hanku (PhDr. Anna Jónásová, pozn. red.) k napísaniu knihy povestí Povesti z horného konca Brvnišťa.

Tvoja tvorba je orientovaná prevažne folkloristicky, známe sú tvoje figurálne zdobené fujary, ale aj rífové píšťaly, ktoré tiež vyrábaš, a ktoré boli zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska aj tvojou zásluhou. Na nástroje, ktoré vyrábaš, aj prekrásne hráš a spievaš naše ľudové piesne na rôznych, pomerne častých vystúpeniach. Prečo práve folklór? Čo ťa priviedlo k výrobe spomínaných nástrojov?

Ono to zo začiatku ani nebol folklór – ten sme v sebe mali akosi prirodzene. Roky šesťdesiate a sedemdesiate, to pre nás boli lákadlá v podobe Beatles, Rolling stones, Olympic, Prúdy, Smokie, Elán, Deep Purple a pod. Kto by odolal? Od šestnástich som 13 rokov hral v poprockovej kapele Slza a boli to krásne roky. Pod vplyvom pracovného vyťaženia, rodinných a osobných okolností som však musel skončiť. Gitara však zostala mojou láskou dodnes. Po niekoľkých rokoch som sa k hudbe a spevu vrátil a tentokrát to bol práve folklór, ktorý sa z našej dediny začal vytrácať. Vytratili sa výrobcovia rífoviek, s nimi sa vytratil z chotára ich zvuk a to na dlhé roky rozhodlo o mojom smerovaní v tejto oblasti.

Nemožno obísť tvoje známe figurálne zdobené fujary, o ktorých vznikol nejeden dokument. Ako si sa dostal k fujarám a ich zdobeniu?

Zo začiatku, v rokoch 1994 až 1996 som toho o fujare veľa nevedel, aj keď malé píšťalky dierkové, koncové aj rífové som mal ako-tak zvládnuté. Fujara vyrobená vlastnými rukami – to bola výzva a túžba zároveň, tá prvá mi ako totem visí v dielni nad hlavou a keď tu nebudem, bude pod ňou vyrábať syn Jozef. On vlastne už pod ňou robí už roky. Prvé ornamenty som si kreslil sám, aj tak sa dá. Čím viac som sa zoznamoval s výrobou a zdobením majstrov z Podpoľania a širšieho okolia, čím viac som si napočúval ich piesne, hĺbku, obsah a osobitosť melodiky, tým viac som si fujaru púšťal do srdca. Skutoční fujaristi vedia, o čom hovorím. K figurálnemu spôsobu zdobenia ma troška nakopol Jožko Dorica, akad. maliar, manžel mojej sesternice Danky, keď videl, ako sa trápim s hrčatými drievkami. Reku, skús z nich niečo vytvoriť, plasticky zobraziť folklórne alebo pastierske motívy. Vieš, ja som na niektoré veci tvrdá palica a nerád opakujem to isté do nemoty. Jeho návrh ma zaujal a oslobodil od nerozhodnosti – veď ponúka nekonečne veľa námetov a motívov, aj keď sú to oveľa prácnejšie a náročnejšie postupy. Hoci som počul aj o kritike tejto techniky, ja to robím hlavne z úcty k fujare, dať jej niečo zo seba, aby tak ako mňa, rovnako oslovila aj tých, ktorým je na očiach a ktorí ju počúvajú. Veď viem aj inak robiť – ako kto chce. Už robím málo, sem-tam na objednávku. Prsty krčí, bolia, lekár viac rokov hovorí o operácii. Veď raz, keď neudržím v ruke dláto, nožík ani drievko, prestanem.

Ako realizuješ posledné kroky výroby?

Nádej je to, čo nás vedie, obava je jej večný tieň. Prvé fúknutie do štrbinky po osadení klátika je ako pozvanie na prvé rande. Vyjde? Nevyjde? Keď vyjde, je to splnená nádej, keď nie, je to sklamanie, ale aj výzva k náprave. Dobré drievko je prvý predpoklad, poctivá práca druhý a dobrý výsledok je pohladením srdca aj duše.

Myslíš si, že slovenská folkloristika napreduje alebo, naopak, stagnuje?

Všetko sa vždy a všade dá robiť aj lepšie. To je klišé. Skutočný folklór, to sú tisíce obetavých, nezištných ľudí, státisíce dobrovoľne obetovaných hodín vo folklórnych súboroch, dedinských skupinách a jediný motív – láska k ľudovým tradíciám, úprimný vzťah k dedičstvu našich predkov. Skutočné, to pravé vlastenectvo, ktoré si zaslúži obrovskú úctu celej spoločnosti. Ešteže máme rovnakých zanietencov na Národnom osvetovom centre v Bratislave, na krajských a regionálnych úrovniach, ktorí sa často na úkor svojho voľného času a osobného pohodlia starajú o to, aby sa kultúrne a folkloristické hodnoty udržali a rozvíjali.

Venujú sa folkloristike aj mladí? Máš aj ty pokračovateľov svojej práce?

Vidieť tých maličkých krojovaných spevákov a tanečníkov na folklórnych slávnostiach a festivaloch, to je bez pátosu pre mňa ten najkrajší zážitok. Obdiv a uznanie patrí aj tým, ktorí ich vedú, učia a zdokonaľujú. Bol čas, keď vyžľabenú a čerešňovou kôrou obtočenú rífovú píšťaľu na doline nedokázal, resp. nevyrábal nikto, pritom je to naša obrovská vzácnosť. Dnes sú v našej dedine najmenej štyria šikovní výrobcovia rífoviek, niečo som sa dopočul aj zo susednej obce Papradno, takže táto tradícia bude na dhší čas zachovaná. To, čo ma mimoriadne teší, je skutočnosť, že aj vo výrobe fujár mám nasledovníka v synovi Jozefovi, ktorý sporadicky vyrába vlastné nástroje už viac ako pätnásť rokov.

Pôsobíš aj ako publicista, nezriedka sa objavovali tvoje články najmä v regionálnych, ale aj v celoštátnych novinách. Kedy si začal a čím ťa publicistická tvorba napĺňa?

S publikačnou činnosťou som začínal po skončení strednej školy, niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Boli to predovšetkým epigramy, postrehy a fejtóny na stránkach Pravdy a Nedeľnej pravdy, Nového slova, Národnej obrody alebo Roľníckych novín, niečo málo v Roháči, ale aj v ďalších periodikách. Z regionálnej tlače to bol Obzor, noviny okresu Považská Bystrica. Rozčarovanie z celospoločenského vývoja, nástup bulváru, tendenčnosti a mašinérie vymývania mozgov ma znechutil natoľko, že som začal písať iba tak, pre kľud duše, do šuflíka.

Vo svojej literárnej tvorbe sa dlhodobo venuješ epigramom. Prečo práve epigramy?

Epigramy? To sú ešte stredoškolské roky, rým, krátka forma, ktorá má obsiahnuť všetko. Otázku, problém, gradáciu, humorné satirické alebo ironické vyústenie, pričom je dovolený je aj mierny a neškodný sarkazmus. Jeho posolstvo spočíva v poučení, poukázaní na to, čo je amorálne, zavrhnutiahodné, spoločensky i všeobecne škodlivé. Možnosť vyjadriť na malej ploche veľa mi skrátka učarovala – na nej sa vyzúrim, vysmejem, pobavím a teším sa, že snáď budeme aj mojou zásluhou o niečo lepší. Takže epigram je aj môj celoživotný lekár.

V roku 2022 si dal dokopy svoje epigramy do knižného debutu Mea via, epigramoterapia...

Pred dvoma rokmi prišla výzva, či by som nechcel knižne publikovať svoje epigramy. Priznám sa, že ja osobne som sa s touto myšlienkou pohrával dlhšie, o čom vedelo iba moje najbližšie okolie. Bol to impulz k opusteniu stojatých vôd a ja som výzvu prijal. Dospel som k názoru, že je treba reagovať na vlnu pokrytectva, špinavostí a všeobecného úpadku vzťahov. Prišiel čas, keď dobrým občanom bol len ten, kto sa nechal navliecť do jedinej správnej názorovej línie, a ten, kto si dovolil mať iný názor, sa zrazu stal "zadubeným sedláckym dezolátom" bez perspektívy. Tak som sa rozhodol byť vidieckym dezolátom. Veď akúže ja mám vo svojich 68 rokoch už perspektívu? Nevysloviť svoj názor mi však pripadalo zbabelé, aj preto som sa rozhodol vykročiť s vlastnou kožou na značne zdeformovaný trh.

Tento rok, opäť k jeho koncu ti vychádza v poradí druhá zbierka epigramov Polepšovňa svedomia.

Keď sa politický reprezentant vyjadrí o svojom národe ako o tupej mase požieračov bryndzových halušiek a vyznávačoch bačovských tradícií, je to vážny problém a súčasne signál do celej spoločnosti. Vytvorila sa tu totiž akási pseudointelektuálska, bohorovne sa tváriaca globalistická šľachta s odorom bratislavskej kaviarne vytapetovanej americkou vlajkoslávou a s jediným patentom na rozum, pravdu a správny názor. V médiách dostávajú obrovský priestor, aby sa mohli útrpne a v náznakoch dvojzmyselne vyjadrovať o duchovnej a duševnej biede národa, netušiac skutočnú biedu ducha a svedomia vlastného.

Druhá kniha epigramov Polepšovňa svedomia obsahuje aj poslednú kapitolu s pomerne opačným obsahom oproti ostatným častiam knihy – srší optimizmom a nádejou, radosťou zo života.

Aj v tej prvej je tretia – menšia časť s podnázvom Keď mi to zažne, píšem aj vážne, no v tejto druhej som si dovolil trocha väčší úlet. Oscilujú tu práve otázky svedomia, pochybností, nádeje, zmyslu života a vidina lepšieho, hlavne spravodlivejšie spravovaného sveta. Len nedávno sme prestali byť kolóniou a niekto sa bez hanby snaží urobiť nás kolóniu znova, tentokrát americkú. Je to síce na širšiu diskusiu, ale treba sa pýtať akým právom, v čom mene a záujme konajú? Je to také groteskné tajomstvo, podstatu ktorého poznáme všetci, iba hovoriť sa o tom nepatrí. A potom pani prezidentka vyplakáva, akí sme rozdelení, vyzýva nás k jednote, ale len takej, v intenciách jej názorového spektra – presne v duchu "demokracie". Prečo "byť niekde" musí súčasne znamenať "byť proti niekomu"? Prečo je vazalská servilita nad rovné priateľstvo? Kto forsíruje povinné priateľsto a nepriateľstvo? Kto ako jediný hegemón povýšil svoje záujmy nad záujmy ostatného sveta, v tomto duchu koná a používa všetky, hlavne nekalé postupy? Rozmýšľajme o tom!

Na záver prezraď našim čitateľom tvoje plány v oblasti umenia.

Ja už síce veľa osobných túžob nemám, skôr ide o krátkodobejšie a splniteľné predsavzatia, ale jednu malú predsa len mám. Pomaly dávam dokopy texty a piesne, ktoré som napísal pre našu skupinu Slza, ale aj vlastné skladby rôzneho žánrového zamerania. Chcel by som ich v menšom náklade vydať pre rodinu a priateľov. Súčasťou tejto brožovanej publikácie by mali byť notové zápisy piesní alebo CD s originalnymi nahrávkami. Žiadna bomba, iba taká spomienka, sentiment a nostalgia za účasti mojich priateľov – hudobníkov. Dúfam, že sa to podarí!!!

Ďakujem za rozhovor.

EVA ČULENOVÁ