Igor LEBIEDZÍK

                                                                                                 

V súčasnosti vám vo vydavateľstve Signis vychádza druhý román Lov na colníka. Podobne ako prvý román je plný dobrodružstva a akcie. Pozostáva z niekoľkých dejových línií koncepčne usporiadaných buď do retrospektívy, alebo digresií, teda odbočiek od hlavnej dejovej línie. Tá sa však odohráva v divokej roháčskej prírode, ktorá hlavnej postave, majorovi Hardinovi, poskytuje veľmi účinný úkryt pred nájomnými zabijakmi a zároveň vytvára priestor pre literárne opisy prírody, ktoré sa vám skutočne podarili. Prečo práve Roháče, veď Slovensko má aj iné hory?

Milujem oravské Roháče, ktoré milovníci hôr nazývajú aj slovenskou Aljaškou. Strávil som v nich časť svojho života a znamenali pre mňa veľmi mnoho. Sú drsné, chladné a nemilosrdné, pritom však prenádherné a láskavé. Ten, kto dosiahne s týmito horskými velikánmi "súznenie", stáva sa ich súčasťou. Zažil som v nich aj mnoho utrpenia, ktoré súviseli s beznádejou a tragickými koncami, ale aj príbehy so šťastným koncom, kde mi bolo cťou pomôcť v núdzi pri mnohých záchranných akciách. Mám však rád aj iné slovenské pohoria. Mojou srdcovkou je Krivánska Malá Fatra s Vrátnou dolinou, ktorá, žiaľ, krváca bezohľadnou ľudskou činnosťou. Napriek tomu sa pravidelne vraciame do Terchovej, kde radi navštevujeme priateľov a počúvame ich príbehy zo života tejto malebnej slovenskej dedinky.

Vaša prozaická tvorba je skutočne hodnotná, a to nielen príbehovým bohatstvom, psychologickým prepracovaním hlavných postáv, ale aj vydareným spôsobom opisov prírodných scenérií alebo aj priestorov, v ktorých sa príbehy odohrávajú (napr. budovy, ulice,...). Predovšetkým je potrebné vyzdvihnúť koncepciu písania vašich románov: využívate retrospektívu, digresie, paralely, dynamiku pretkanú s opismi alebo psychologickými analýzami,... Všetko však do seba prirodzene zapadá, nič vo vašom autorskom štýle nepôsobí násilne alebo rušivo. Prezraďte nám, pripravovali ste sa teoreticky na vašu literárnu dráhu, "učili ste sa písať"?

Na literárnu dráhu som sa nijako nepripravoval; písane ma jednoducho baví. Námety prichádzali spontánne a vyjadrovali moje pocity zo zážitkov, sledovania svojho okolia a príbehov iných ľudí, ktoré ma oslovili. Snažil som sa najmä o to, aby príbehy pôsobili citlivo a presvedčivo a aby priniesli čitateľovi radosť a zážitok. Samozrejme, že som musel naštudovať a získať mnohé vedomosti z prostredia, ktoré som opisoval a ktoré som spracoval do kníh spôsobom, aby obohatili texty.

Vo vašich dielach nachádzame aj kompetentné priblíženia situácií v istých profesiách, napr. v Love na colníka sa čitateľ podrobnejšie oboznámi s prácou colníkov, ich starosťami, prostredím, v ktorom pracujú, taktiež aj rozbory konkrétnych situácií, ktoré sa môžu v colnej činnosti udiať. Je zjavné, že sa v problematike vyznáte. Práve na problematike colnej činnosti ste postavili svoj druhý román Lov na colníka a jeho príbeh. Prezraďte nám, mohlo sa takéto niečo udiať alebo ide o vašu fikciu?

Ako som spomínal v jednej z predchádzajúcich odpovedí, dlhé roky som pracoval ako colník. Prešiel som snáď všetkými stupňami tejto profesie – od stráženia štátnej hranice s Rakúskom, až po budovanie colných priechodov s ČR, vnútrozemských colných pobočiek a následne aj auditov v colnej správe. Postupne som prechádzal vyššími a vyššími hodnostnými stupňami. V začiatkoch chýbalo personálne obsadenie, technické a iné zabezpečenie, skúsenosti a pod. Pamätám si, ako sme s kolegom a obyvateľmi pohraničnej dediny hľadali hraničné znaky a medzníky, kde mali vzniknúť colné priechody, ktoré som mal riadiť spolu s vnútrozemskou colnou pobočkou. Nemal som žiadne personálne obsadenie a na výkon služby boli delegovaní kolegovia z colníc z východnej častí SR. Keď videli, kde majú pracovať a mesiac bývať, zostali v šoku. To bol však len začiatok... Počas rokov výkonu služby som zažil a videl kadečo, veľa situácií a zážitkov sa nedá opísať, pretože v dnešnej dobe sú len ťažko uveriteľné. Mnohí kolegovia a kolegyne, ktorých som si vážil a ktorí pracovali v týchto žalostných podmienkach, už nie sú medzi nami. Mrzí a hnevá ma, že táto hektická doba zostala v akomsi "zabudnutí"... Doteraz k nim prechovávam hlbokú úctu. Kniha je venovaná aj ich pamiatke.

Na vašu poslednú otázku odpoviem nasledovne: Všetko, o čom som písal v prvej a v druhej knihe, je fikcia. To, čo nie je fikcia, je pravdou. Riešenie ponechám na čitateľoch.

Čo vám literárna tvorba, teda písanie, dáva a naopak, čo vám berie?

Som hlboko presvedčený, že každý človek má nejaký talent, ktorý dostal od Boha. Musí ho len nájsť, pracovať na ňom a potom ho ukázať. Určite to nie je ľahké, ale stojí to za to. Písanie mi prináša pokoj, ktorý je pre život každého človeka veľmi potrebný. Mnoho ľudí si to vôbec neuvedomuje a žije v neustálom "bludnom" stresovom kolobehu, ktorý človeka postupne vyčerpáva a otupuje ho. Talent je liek pre duchovnú očistu.

Čítate diela slovenských autorov? Stotožňujete sa s niektorými z nich?

Asi je to chyba, ale v súčasnosti čítam poväčšine len "ľahké" dobrodružné romány a westerny od zahraničných autorov. V poslednom čase sa chystám prečítať si niektoré knihy od Jozefa Banáša.

V súčasnosti sa veľmi úspešne orientujete na písanie románov. No máte sklony aj k iným žánrom? Napríklad ku krátkej prozaickej tvorbe, ako sú poviedky alebo črty, prípadne aj k poézii?

Ako som už uviedol, spočiatku som sa venoval písaniu poézie a poviedkam. Možno sa opäť vrátim k sci-fi alebo k mystickým príbehom.

Prezraďte vaše literárne plány do budúcnosti: pripravujete nejaké ďalšie dielo alebo máte nejaký koncept v hlave?

Napriek tomu, že som len prednedávnom dokončil rukopis Lov na colníka, mám v hlave určitý námet, ktorý zavedie čitateľa do rôznych časových priestorov, kde sa odohrajú zaujímavé osudy ľudí. Bude v ňom viac mystiky, avšak ... Uvidíme. 😊

Ďakujem za rozhovor.

EVA ČULENOVÁ