Dávid HAMRAN

Dávid Hamran je rušňovodič, ktorého celoživotnou vášňou sú knihy. Svoju prvú poviedku napísal vo svojich 11 rokch. Túžil stať sa spisovateľom a svoj voľný čas trávil čítaním a písaním. Rád číta všetko, ale žánre, ktoré pri písaní preferuje, sú rozprávky, história a magický realizmus. Pochádza z Nových Zámkov a odmalička ho ovplyvňovala história. Zo začiatku najmä z obdobia protitureckých vojen na Slovensku. Jeho cieľom pri písaní je odpútanie ľudí od tvrdej reality. Myslí si, že život a svet je krásny a je v ňom niečo viac a to "viac" treba odhaľovať. Píše najmä o láske, šťastí a smútku života, ale v prvom rade o ľudskej snahe nevzdávať sa.

O literatúru sa zaujímate od detstva. Svoju prvú prózu ste napísali vo svojich 11 rokoch. O čom bola a čo bolo motívom jej napísania?

Rozhodnutie písať vzniklo z detskej hry. Doteraz si spomínam, ako sme s bratom v jedno ráno kráčali do školy a rozprávali sme si, aký film by sme natočili, keby sme filmári a máme veľa peňazí.

- Bolo by to o troch najlepších kamarátoch. O chlapcovi a dvoch dievčatách, ktorí sa hrajú na pieskovisku, keď by zrazu objavili záhadný žiarivý kameň...

- Ten chlapec by sa ho dotkol a od toho okamihu by neustále videl v oblakoch obrovský sklenený zámok.

- Ale prečo by ho videl?

- No preto, že...

A takto sme spoločne vymysleli úplne celú rozprávku. V škole sme sa rozlúčili a každý šiel do svojej triedy. Počas dňa som nad tým premýšľal a dostal som nápad, ako dať príbehu život bez toho, aby som bol filmár. Po vyučovaní som prišiel za bratom a povedal mu, že viem, ako to urobiť. Ja to jednoducho napíšem. A brat mykol ramenami a povedal, nech to urobím. Ešte to poobedie som začal. Vzal som starý hrubý diár a celý ho popísal mojou prvou rozprávkou. Dúfal som, že jedného dňa by som mohol vydať knihu.

Aká bola vaša ďalšia literárna púť?

Pocit z dopísania prvej rozprávky bol skvelý. Medzitým som skúšal ďalšie. Bral som to ako relax. Bývali sme v dome obklopení prírodou. Často som vyliezol na strom a písal tam. Zároveň som veľa čítal.

Mal som už štrnásť rokov, keď v jeden deň prišla do triedy moja učiteľka slovenčiny a spýtala sa, či je medzi nami niekto, kto píše. Dnes sa na to nepozerám ako na náhodu, ale na niečo, čo sa jednoducho muselo stať. Nikdy som sa so svojím hobby nechválil, nikto okrem mojej rodiny o tom nevedel a trochu som sa aj hanbil. Ale zdvihol som ruku a povedal, že píšem. Mal som jej ukázať nejaké texty, z ktorých by sme vybrali niečo do súťaže. O pár týždňov za mnou prišla a povedala, že som tú súťaž vyhral. Od toho momentu som sa venoval hlavne literárnym súťažiam. Neskôr som uverejňoval na literárnych weboch. Se- tam sa mi podarilo uverejniť poviedku v rôznych časopisoch. Keď som mal osemnásť, v jednom mestskom mesačníku mi vychádzala historická novela na pokračovanie.

Rád čítate. Čo však najviac preferujete a čo vás najviac zaujíma?

Ku knihám som mal vzťah ešte predtým, ako som sa naučil čítať. Priťahovali ma, pokojne som v nich listoval a pozeral obrázky. Nikdy som žiadnu nepočmáral ani nepotrhal. Moja babka mala v polici knihy s veľmi zvláštnymi názvami. Mala knihy o rôznych svetových záhadách, o náboženstve, o histórii. Dych vyrážajúci vizuál dopĺňali rôzne sochy umeleckých diel ako Michelangelov Dávid, Venuša, rôzni budhovia, veľký obraz mušketierov...Hovorím to preto, lebo dnes viem, že práve toto ma formovalo. Rád si prečítam čokoľvek, ale najradšej siaham po histórii a religionistike, po odbornej literatúre alebo historických románoch. Záujem o históriu mám taký veľký, že som ju aj začal študovať na VŠ.

Práve sa pripravuje do tlače vaše dielo Nerozprávky pre deti. Čo vás viedlo k jej napísaniu?

Keď som napísal prvé dve rozprávky, ktorými sa kniha Nerozprávky začína, tak som ešte netušil, čo sa z toho vykľuje. Pôvodne som chcel zaznamenať príbehy, ktoré mi rozprávala prababička. Prvý bol o mladíkovi, ktorého uriekla striga, pretože jej skrížil cestu vtedy, keď prechádzala s vozom cez dedinu a nechcel jej uhnúť... Druhý príbeh sa mal skutočne udiať. Bol o krčmárovi, ktorý pre svoju lakomosť cítil večný smäd a chlad... Týmto dvom rozprávkam som však obliekol skutočný historický šat. Umiestnil som ich do reálneho času a miesta. Navyše som ich prepojil. Zapáčila sa mi predstava prepájať príbehy. Napríklad aj tak, že vedľajšia postava môže byť v niektorom z nasledujúcich príbehov hlavnou. Vďaka tomu som mal pocit, že postavy majú svoj vlastný život v reálnom svete a nielen krátky výstup v príbehu niekoho iného. Mojím zámerom bolo (a stále je) vyvolať v čitateľovi ten "aha moment", keď si povie - aháá, tak takto to celé je! V takomto duchu som pokračoval pri tvorbe ďalších textov a vytvoril tak sieť komplexne fungujúceho rozprávkového, respektíve nerozprávkového sveta. Všetko do seba zapadalo. Ako keď padá sneh…

Kniha pozostáva zo 16 samostatných príbehov, ktoré však na prvý pohľad majú spoločnú niť fantasy, mýtickosti, ale vykazujú aj črty ľudovej slovesnosti...

Áno, rozprávky sú prepojené, ale sú prepojené takým spôsobom, že ak vyberiete len jednu a prečítate ju, hoci uprostred knihy, tak sa nemusíte obávať, že vám ujdú súvislosti. Totiž každá rozprávka má svoj úvod aj záver tak, ako sa patrí. Ich nadväznosť spočíva práve v prepojení postáv, prípadne prekrývajúcich sa udalostí. Črty ľudovej slovesnosti sú ponechané práve preto, aby zostalo to naše stredoeurópske cítenie. To, na čo je bežný čitateľ pri rozprávkach zvyknutý. Napríklad, švárny šuhaj zachráni krásnu devu, v lese striehne drak či čarodejnice a podobne... Fantasy niť, dobrodružné scény a súboje či rôzne vtipné scénky sú zasa vsadené do deja tak, aby spĺňali súčasné moderné nároky. Aby sa pri nich dieťa zabavilo a oddýchlo si.

Nerozprávky majú niekoľko vrstiev. Sú písané ako klasické rozprávky odkazujúce na ľudovú slovesnosť, zároveň sú do nich vložené moderné prvky, vtipné popevky a básne. Čo však vnímam ako veľmi dôležité spomenúť je, že sa neodohrávajú len v minulosti. Sprevádzajú čitateľa až do súčasnej doby, a preto od polovice knihy plynule prejde rozprávkový dej na sídliská a do panelákov.

Pozoruhodné je, že na priestore jedného príbehu ste dokázali skĺbiť súčasné prvky (napr. Život osamelého dievčaťa v súčasnosti) s mystickými prvkami ľudovej rozprávky. Čo bolo vašou inšpiráciou k takýmto postupom?

Inšpiráciou bolo uvedomenie si, že ak by som ponechával dej rozprávok len v minulosti, tak by som vlastne neprinášal nič nové. Dobšinský prepisoval rozprávky adekvátne k svojej dobe, Andersen písal príbehy o dobe, v ktorej žil. Napríklad aj Carrollova Alica v krajine zázrakov je zasadená do doby autora… Dnes (aj keď ide o umelé príbehy) to na nás pôsobí archaicky a máme pocit, že práve takto by mala vyzerať skutočná klasická rozprávka. Myslím si, že viacerí uznáme, že klasická rozprávka sa môže odohrávať aj v byte na sídlisku v roku 2023. V tomto smere sa mi veľmi páčili rozprávky od G. Holtza-Baumerta, ktorý písal pekné moderné rozprávky s nádychom klasických. Keď sa to tak vezme, postupy môžu byť všakovaké, podstatné je, čo príbeh prinesie čitateľovi, čo mu dá a čo si z nej vezme.

Vytvorili ste veľa veľmi zaujímavých postavičiek, napr. ludonoši, Babráčik a mnoho ďalších, na ktorých stoja vaše príbehy...

Každý autor chce vytvoriť zaujímavú, neobyčajnú postavu. Pre mňa bol však podstatný dej, nie hrdina ako taký. Vnútorný svet postáv vychádzal hlavne zo života, ktorý som v čase písania žil. Vo väčšine prípadov teda ide o absolútne obyčajných nevýrazných ľudí. Nie sú ničím výnimoční a veci sa im jednoducho dejú. Majú svoje slabosti.

Až do okamihu, kým sú prinútení svoju slabosť konfrontovať s vlnou okolností. Zmietajú sa vo víre a musia sa popasovať s nepriazňou osudu. Až na konci sa ukazuje, že vo svojej obyčajnosti je každý z nich niečím výnimočný, i keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Preto tam mám osamelé dievča, ktorého pohltí moc peňazí. Babráčika, ktorý si celý život myslí, že je primalý na to, aby mohol v živote dosiahnuť niečo viac. Anjela, ktorý blúdi po svete, lebo stratil svoje krídla a nedokáže sa dostať späť do neba.

Prečo ste vaše príbehy nazvali Nerozprávky pre deti?

Začnem spojením - pre deti. Pre Nerozprávky som vytvoril mnoho do seba zapadajúcich príbehov. Mám obľúbenú postavu, vystupujúcu v niekoľkých textoch. Táto postava (akýsi tmel celej knihy) musí prejsť okolnosťami, ktoré si vyžadujú komplexnejšie riešenia, náročnejšie výstupy. Niektoré texty som jednoducho nemohol zaradiť do jednej knihy, zvlášť keď je určená čitateľom od desať rokov. Preto vznikol koncept troch kníh, a to Nerozprávok pre deti, Nerozprávok pre tínedžerov a Nerozprávok pre dospelých. Prezradím, že všetky knihy sú vnútorne prepojené, no náročnosť textov sa zvyšuje. Mojím zámerom je, aby dieťa rástlo s knihou, prípadne aby čítala Nerozprávky celá rodina.

A teraz k samotnému názvu. Počas písania som si uvedomil, že toto nebudú rozprávky tak, ako ich súčasný čitateľ pozná, že pôjde o veľmi špecifický koncept. Pracovný názov bol Bronzová, Strieborná a Zlatá kniha rozprávok. Toto však už existovalo a nepasovalo mi to do predsavzatia, že každý diel bude venovaný inej vekovej kategórii. Tak som hľadal ďalej.

Pri vytváraní názvu som pracoval s mojou záľubou v histórii. Každý pohľad do minulosti na nás pôsobí ako pohľad do rozprávky, ako do nejakého vymysleného príbehu. Rytieri a princezné však neboli žiadna rozprávka, v tej dobe to bola to rovnaká realita, akú žijeme my. A ako sa bude človek ďalekej budúcnosti dívať na nás? Predpokladám, že rovnako. Ako na nejaké zvláštne rozprávkové obdobie, a preto sme všetci súčasťou skutočného sveta a rozprávky zároveň. Akejsi rozprávky- nerozprávky. A bolo to.

Čo chcete odkázať touto knihou svojim čitateľom?

Ako som spomenul, postavami sú väčšinou obyčajní nevýrazní ľudkovia. Každý z nich však postupne objavuje to, čo má človek vsadené do svojej hrude, no je to hlboko skryté. Je to nezlomná túžba nevzdať sa, postaviť sa okolnostiam a konať. Mnoho z nás tento boj prehráva, ale potenciál na žitie krásneho života máme všetci. Je nevyhnutné si to stále pripomínať.

Pochádzate z Nových Zámkov. Taktiež máte veľmi zaujímavú prácu, ktorá vôbec nie je jednoduchá – ste rušňovodič. Ovplyvnili tieto špecifické prostredia vašu tvorbu?

Som presvedčený, že prostredie výrazne ovplyvňuje pohľad na svet. V podstate je jedno, z akého mesta či obce človek pochádza, pokiaľ má podnetné prostredie, tak bude tvoriť. Inšpirácie som čerpal z prírody. Rané detstvo som strávil v kontakte s prírodou, s poliami a lesmi. Pre mňa je pohľad na zlaté polia, alebo zimné poorané role rovnako fascinujúci ako pre iného človeka pohľad na hory. To, že pochádzam z Nových Zámkov, sa snáď odrazilo v mojej záľube v histórii, konkrétne v období protitureckých vojen v Uhorsku.

Moja profesia sa do Nerozprávok nepremietla. Dnes však už viem, že jedného dňa napíšem knihu o vlakoch. Nejaký zárodok príbehu si so sebou nosím.

Ako vnímate súčasnú slovenskú literárnu tvorbu?

Priaznivejšie než kedysi. Prílev zahraničných autorov bol vždy veľký a slovenskí autori sa v ňom ľahko stratili. Knižný trh je obrovský, a to viem povedať aj ako bežný konzument. Keď vojdem do kníhkupectva, tak by mi nestačila vlečka na všetky tie krásne knihy, ktoré by som chcel mať doma a prečítať ich. Myslím si, že vôbec nie je núdza o kvalitných autorov a kvalitné príbehy. Čo sa týka konkrétne slovenskej tvorby, mám svojho obľúbeného autora na beletriu. Avšak slovenská odborná literatúra u mňa boduje viac.

Aké máte ďalšie literárne plány, čo pripravujete v (blízkej) budúcnosti?

Mám túžbu dostať medzi ľudí sériu Nerozprávok tak, ako som ju pôvodne zamýšľal vydať. A teda v troch knihách. Všetko však bude závisieť od záujmu čitateľov. Po Nerozprávkach sa budem venovať ďalším knihám pre deti. Mám za cieľ rozpracovať tri, štyri knihy, ktoré už buď ležia na papieri, alebo poletujú okolo mojej hlavy. No a vzhľadom na to, že história je moja obľúbená spoločníčka, svoju tvorbu by som v blízkej budúcnosti obohatil o niekoľko historických románov. Rád by som prešiel viaceré obdobia a zachytil v nich čo najviac reálií. Aby okrem zábavy a odpočinku priniesli ľuďom aj poznanie.