Barbara PRIBYLINCOVÁ

Barbara Pribylincová vstúpila do literatúry svojím debutom Na brehu oceána (1999), ktorú ocenili prémiou Literárneho fondu. V roku 2001 jej vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (VSSS) vyšla novela Pri vode (2001). V roku 2004 sa s úryvkom novely Románik dostala medzi desiatku finalistov literárnej súťaže Poviedka 2004. Jej ďalšia kniha Románik (2007) hovorí o autorkiných východiskách, o vnútornej i vonkajšej úprimnosti k sebe samej, v reflexii k okolitému svetu v širšej miere dopadu. Potrebuje, hľadá a tvorí harmóniu predovšetkým sama so sebou, s človekom, so životom, chce teda tvoriť a žiť obrazne povedané "nezložitý život". V roku 2010 jej vyšiel mini román A Boh stvoril muža, v roku 2014 próza inšpirovaná M. Jacksonom Moja prvá láska, na truhle vyryté... a po dlhšej odmlke bola v auguste 2024 vydaná novela Bez pocitu viny. Tvorba Pribylincovej je charakteristická hlbokým ponorom do vnútra postáv, ktorý však realizuje s ľahkosťou, vtipom a prelínaním reality a snovosti.

Na knižnom trhu nie ste neznámou autorkou. Prezraďte nám vaše motivácie napísať prvé svoje dielo. Kedy ste začali písať a čo vás k tomu viedlo?

Začala som písať ešte na prvom stupni základnej školy, mala som svoj svet, predstavivosť, kreslila som si, snívala som, v štrnástich rokoch som mala napísaný svoj prvý scenár celovečerného filmu 😊, rodičia, hlavne mama, veľmi chceli, aby som študovala medicínu, keďže obaja pracovali ako lekári, mňa to rebelsky ťahalo k umeniu. A z akejsi rebélie voči mame som sa rozhodla pre štúdium dramaturgie a scenáristiky na VŠMU v Bratislave. Rýchlo som pochopila, že zohnať financie na film je náročnejšie než zohnať financie na vydanie knihy. Prvá poviedka mi vyšla v literárnom časopise Dotyky, v rubrike Katapult, ktorá bola pre začínajúcich autorov. Napísala som ešte ďalšie krátke poviedky a všetky boli publikované v literárnych časopisoch a nakoniec sme spolu s Jaroslavom Ridzoňom (vydavateľ) z týchto poviedok spravili debutovú knihu. Samozrejme bolo potrebné zohnať sponzora.

Vaše diela sú charakteristické psychologickým ponorom do duše postáv. Aké charaktery, ktoré podľa vás stoja za literárnu analýzu, vás zaujímajú a prečo?

Stalo sa mi, že som počúvala kamarátku, ako mi rozpráva svoje zážitky, a tak vznikla novela Žaneta. Ten psychologický ponor si až tak neuvedomujem. Určite som písala inak, keď som začínala s písaním poviedok počas štúdia na gymnáziu. Keď som si listovala v časopise Dotyky, tak som stále premýšľala nad tým, že prózy v Dotykoch sú akési iné, a že tiež by som chcela vedieť písať tak inak, tak "umeleckejšie". V rodine z otcovej strany sme mali spisovateľa, humoristu Berca Trnavca, ktorý ma usmerňoval v mojich literárnych začiatkoch. Keď som sa ho pýtala na obsah časopisu Dotyky, tak mi povedal, že mám tie veci najprv veľa čítať. Potom som nabrala odvahu a poslala som do redakcie dve poviedky a jednu mi uverejnili. Možno mi niečo dala aj vysoká škola, kde som často počúvala, že treba ísť viac do hĺbky a neostávať na povrchu. V súčasnosti sledujem na instagrame vtipné videá influencera Jovinečka, ktorého som nedávno stretla v nákupnom centre. Hneď som mu povedala, že tie jeho videá sú naozaj dobré. A on na to hovorí, že je za tým veľa, veľa driny. A tak je to aj s písaním. Veľa, veľa driny.

Ako by ste charakterizovali váš literárno-umelecký posun od začiatkov vašej tvorby po súčasnosť? V čom sa menili vaše postavy, vaše vnímanie prostredí alebo reality? Čo ovplyvňuje písanie, vašu tvorbu?

Na túto otázku som asi už odpovedala v predchádzajúcej odpovedi. Na písanie talent nestačí, potrebný je aj tréning. A nie vždy to s písaním ide. Neviem si predstaviť, že by som mala písať na objednávku. Keď som mala pocit, že nemám o čom písať, tak som radšej nepísala, a tým by som aj vysvetlila tú desaťročnú pauzu. Mala som napísaný začiatok a nedarilo sa mi napísať pokračovanie napriek tomu, že čas som mala. Novelu Bez pocitu viny som začala písať v roku 2016 a dokončila som ju až v roku 2023.

Vaše prvé diela ste vydali v spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov a získali ste aj ocenenia.

Celkom prvé dielo, debut Na brehu oceána, získalo prémiu ceny Ivana Kraska za debut, hlavná cena v tom roku udelená nebola. Áno, spolupracovala som s VSSS pri vydaní druhej, tretej a štvrtej knižky. Len stále boli problémom financie. Bez pomoci sponzora, o čo sa postarala moja mama ̶ lekárka, by to asi nešlo. Pamätám si, ako som volala do redakcie Knižnej revue, keď bola šéfredaktorkou pani Gitka Bíziková, a pýtala som sa jej, že za kým mám ísť, keď chcem vydať knihu. "Keď nemáš, peniaze, Barbarka, tak za nikým," takto realisticky mi odpovedala pani Bíziková.

VSSS vás charakterizovalo ako "analytičku ženskej duše, majsterku alegórie a skrytých významov", s čím sa dá súhlasiť. Ako sa vy vnímate ako literátka, autorka, ktorá si všíma posuny ľudskej duše?

Vnímam sa ako spisovateľka, ktorá má aj svoju normálnu prácu. Vždy ma prekvapí, až šokuje, keď mi niekto povie, že "ja som si myslel/myslela, že z tých kníh máš aj nejaké financie". Písanie je taká ušľachtilá záľuba. Mám rada pekné veci, pohodlie, nešoférujem, ale v aute sa vozím rada a na tie materiálne veci si treba aj zarobiť, ale literatúra nie je zárobková činnosť.

V auguste 2024 vám vyšla zatiaľ posledná novela Bez pocitu viny, ktorá sa momentálne dostáva na knižný trh. Prezraďte čitateľom, čo môžu očakávať, čo v nej nájdu a aký odkaz ste ňou chceli posunúť čitateľskej verejnosti?

Ten odkaz mi pomohla sformulovať moja sesternica, dcéra Berca Trnavca. Povedala, že tá kniha je krutá aj nežná ako život sám.

Vaša tvorba je charakteristická aj rôznymi digresiami (odbočkami), spomienkovosťou, často snovosťou. Vynárajú sa rôzne postavy, ktoré istým spôsobom ovplyvnia činy hlavnej postavy, potom sa stratia, no ich vplyv ostáva. Akým spôsobom teda pracujete pri písaní svojich diel?

Písanie je okrem umenia aj remeslo a dosť ma ovplyvnila kniha od Nigela Wattsa Umenie písať, kde autor rozoberá práve tú praktickú časť písania. Prečítala som ju viackrát a často sa k nej vraciam. Je to akýsi návod na písanie. Možno vyšli aj iné knihy, kde sa čitateľ dozvie ako zvládnuť remeslo. a som sa zamerala práve na túto. Študovala som ju ako učebnicu.

V poslednej vašej knihe Bez pocitu viny ma zaujal motív lipy rastúcej v záhrade hlavnej hrdinky Soni Raskoľnikovej, ktorá najprv rodí jablká a potom eurá, a aj meno hlavnej hrdinky. Prečo takáto alegória?

Nejaká pani na fb písala o lipe a o tom, čo rastie na lipe a vtedy mi napadlo, že by mohla existovať aj lipa, ktorá rodí jablká. Hlavná hrdinka sa pôvodne volala inak, ale som ju premenovala. V tom čase som čítala knihu od Dostojevskeho Zločin a trest a tá ma ovplyvnila.

Autor svoje dielo často aj sťažka stvorí, napíše, skontroluje, prepíše, opäť skontroluje – a potom sa rozhodne posunúť ho vydavateľstvu a následne širokej verejnosti, pričom ale odkrýva časti svojej duše a svojej osobnosti, myšlienok a pocitov. Ako vnímate toto vydanie: tú časť, kedy sa definitívne rozhodnete svoje dielo sprostredkovať čitateľom? Nie je to pre vás ťažké? Predsa len to je, akoby ste svoje dieťa vypustili do sveta, aby žilo svojím životom...

Nerada píšem do zásuvky. Keď už niečo napíšem, tak urobím všetko preto, aby dielo uzrelo svetlo sveta aj za cenu stresu zo zháňania financií.

Vaše diela sú zväčša aj ilustrované. Ako si vyberáte ilustrátorov a ako sa vám s nimi spolupracuje?

Ilustrátorov si vyberám akosi bez ladu a skladu. A táto ostatná knižka sa od predošlých odlišuje tým, že je bez ilustrácií vo vnútri knihy. A ako som sa dostala k tomu, že kniha by mala byť ilustrovaná? Píšem tak úsporne, vždy sa mi "podarí" napísať len tenká knižka, aj keď ju píšem dlho a v minulosti som mala pocit, že keď text prepletiem ilustráciami, tak kniha bude pôsobiť "hrubšie" 😊

Ako vnímate čitateľskú verejnosť? Myslíte si, že sa o čítanie a knihy zaujíma alebo preferuje niečo iné? Ako vnímate slovenskú literárnu scénu?

Juj, to je ťažká otázka. Keď som prvý raz počula prirovnanie "hladný ako spisovateľ", tak som si ho celkom osvojila. Keď vstúpim do kníhkupectva, tak sa mi z toho množstva kníh zatočí hlava. Asi by sme potrebovali veľa, veľa času, aby sme to všetko mohli prečítať, možno celú večnosť... Ako vnímam slovenskú literárnu scénu? Máme autorov, ktorí sú veľmi priebojní, priebojní a celkom nepriebojní. Určite je s literatúrou spojený aj marketing. A to, že o nejakom slovenskom autorovi vedia aj v Čechách, Poľsku či v Nemecku, neznamená, že je najlepší, ale je hlavne riadne priebojný. V minulosti som mala taký sen – aby sa o mne písalo v českej Elle. Ale už ma to prešlo.

Vieme, že v septembri 2024 pripravujete uvedenie svojej najnovšej knihy Bez pocitu viny do života. Prezraďte nám, aký priebeh chystáte, na čo a na koho sa môžu návštevníci tešiť?

Knihu uvedieme do života 18. septembra o 17. 30 hod. v šamorínskej knižnici a krstnou mamou bude moja kamarátka a zároveň autorka Petra Nagyová Džerengová. Moderovať bude pani Marta Galbáčová. Krst alebo prezentácia knihy je najfajnovejšia časť tvorivého procesu. Niekedy práve predstava prezentácie/krstu je pre mňa hnacím motorom knihu dopísať a vydať. Mám rada takéto spoločenské akcie 😊

Pripravujete ďalší svoj literárny počin? Na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť najbližšie?

Áno, niečo mám v hlave, ale musím povedať, že som veľmi pomalá autorka a preferujem kvalitu pred kvantitou. Všetky moje knihy sú tenké. Tak mi to vychádza. A môj ďalší literárny počin je ešte len v štádiu embrya.

EVA ČULENOVÁ

Publikované v Orle tatranskom 10/2024