Anna JEREMIČOVÁ

Človek nie je majiteľom zeme, vody a vzduchu, je iba ich správcom.

Anna Jeremičová, rodáčka z Handlovej žijúca v Piešťanoch, do literatúry vstúpila svojím cestopisom Sitka. Zápisky z Aljašky (Signis, 2024), v ktorom približuje bývalé hlavné mesto Aljašky Sitka, jeho minulý i súčasný život, pričom sa venuje aj histórii celej Aljašky, spôsobu života jej obyvateľov súčasných i pôvodných kmeňov. Kniha je doplnená bohatým obrazovým materiálom.

Za Piešťanku sa však považuje, lebo tu má najbližšiu rodinu, dlhoročných priateľov a dobrých susedov. Po maturite v r. 1972 na vtedajšej SVŠ v Piešťanoch študovala na FF UK v Bratislave odbor ruština — angličtina. Jej prvým zamestnaním bola práca prekladateľky vo VÚJE v Jaslovských Bohuniciach. Po dvoch rokoch však pochopila, že dobrá prekladateľka textov z jadrovej fyziky zo nej nikdy nebude. Preorientovala teda podľa vzoru svojich rodičov svoje životné ciele na učiteľstvo a na gymnáziu v Piešťanoch učila jedenásť rokov. Potom sa vydala za manžela pochádzajúceho zo Srbska, svadbu mali v Belehrade. Vo vtedajšej Juhoslávii však nezostala dlho a po niekoľkých týždňoch odišla do Texasu do Houstonu, kde manžel pôsobil ako chemický inžinier. Na učiteľovanie v USA odvahu nenašla, vyskúšala preto niekoľko zamestnaní od práce vo predajniach rýchleho občerstvenia až po prácu v cestovnej kancelárii v jednom z mrakodrapov v houstonskom downtowne. Nakoniec sa rozhodla pre prácu v zdravotníctve. V San Jacinto College v Houstone vyštudovala najprv odbor zdravotná sestra (LVN), následne diplomovaná sestra (RN). V USA zdravotná sestra má príležitosť stať sa čímkoľvek, od sestry, ktorá sa dennodenne stará o svojich pacientov, až po špecializované sestry s doktorátmi v najrôznejších oblastiach. Ako diplomovaná sestra sa zoznámila s prácou sestry v nemocnici, v dome seniorov, v doliečovacom ústave, pracovala aj ako súkromná zdravotná sestra – (private duty nurse) aj ako sestra pre opateru pacientov v domácnosti (Home Health Care nurse) a ako sestra pre agentúry, ktoré zabezpečujú personál tam, kde ho nie je dostatok (Nursing Agencies). Takto sa dostala do viacerých lokalít USA a k cestovaniu. Po smrti manžela definitívne vrátila domov na Slovensko.

Nedávno vám vyšiel skutočne vydarený cestopis Sitka. Zápisky z Aljšaky. Uvádzate, že ste tam niekoľko mesiacov žili a pracovali. Ako ste sa teda dostali na Aljašku a prečo váš výber padol práve na ňu?

Na Aljašku som sa dostala tak trochu náhodou. Už po niekoľkých rokoch strávených v USA ma to ťahalo aspoň občas vrátiť sa domov, veď bolo treba poopravovať rodičovský dom, pobudnúť s rodinou... Jediný spôsob, ako získať dlhšiu dovolenku bolo zamestnať sa ako sestra – cestovateľka, teda s väčšími alebo menšími prestávkami pracovať na zmluvu na rôznych miestach USA. Aljašku som navštívila prvýkrát ako turistka, keď môj muž pracoval na Transaljašskom ropovode v Anchorage. Keď som zistila, že agentúra, pre ktorú som pracovala, ponúka trojmesačný pracovný pobyt na Aljaške vo Fairbanks alebo v Sitke, rozhodla som sa pre Sitku. Sitka bola kedysi hlavným mestom ruskej Aljašky. Ako bývalá ruštinárka som o Rusku, jeho kultúre, literatúre a histórii vedela pomerne veľa, ale o jeho bývalej kolónii na Aljaške som nevedela nič. Nuž, jednoducho ma tam zlákala zvedavosť a tiež krása a jedinečnosť Aljašky.

Čím vás Aljaška uchvátila natoľko, že ste sa rozhodli o nej napísať knihu?

Počas môjho pobytu v Sitke som sa stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi. Prekvapilo ma, ako sú obyvatelia Aljašky zžití s prírodou, ako sú na svoju zem hrdí, ako sú k prišelcom priateľskí. Možno je to klišé, ale v krajine, kde na jeden km2 pripadá necelého pol človeka, a kde naokolo vládne majestátna príroda, naozaj sa vám dýcha slobodnejšie, človek si začne viac ceniť život, nielen vlastný, ale aj život iných. Aljaška je pre mňa zem nádhernej prírody, zaujímavých miest, nezabudnuteľných príbehov a zážitkov. Nemocnica, v ktorej som pracovala, bola iná ako nemocnice v dolných 48 štátoch USA. Starostlivosť o pacientov nebola tak veľmi rozškatuľkovaná a riadená všemocnými počítačmi, bola však o to vrúcnejšia, ľudskejšia. Už v Sitke som si začala písať poznámky o tom, čo som videla a zažila. Už vtedy som si plánovala, čo by som mala ešte na Aljaške vidieť.

V knihe spomínate aj pôvodných obyvateľov lokality Sitky a okolia, indiánsky kmeň Tlingitov. Ako sa na nich pozeráte a ako ich vnímate? Priblížte našim čitateľom, akí podľa vás sú, ako žijú, aké majú starosti i radosti. Odkiaľ sa vzali a kto vlastne sú?

Keď som prišla do Sitky, o Tlingitoch som počula prvýkrat. Pri vchode do nemocnice visela tabuľa so zásadami, ktoré sú pre "domácich" zákonom. Hovorí sa v nich, že človek nie je majiteľom zeme, vody a vzduchu, je iba ich správcom. Treba si ctiť tradície, predkov a starších ľudí. Každého človeka treba počúvať s úctou. Treba si zachovať humor, zdravie, silu tela a ducha. Treba si zvážiť, čo povieš druhému človeku atď... Nuž, zásady Tlingitov sú prinajmenšom poučné. V Sitke existuje niečo ako Dom Tlingitov, ktorý usporadúva rôzne akcie s cieľom zachovať tradície, zvyšovať vzdelanie a národné povedomie "natives" (domácich). Tlingiti sú chudobnejší ako ostatní obyvatelia USA, sú poznačení nemilosrdným drancovaním ich zeme a popieraním ich práva na sebaurčenie. Aj v súčasnosti čelia mnohým politickým a ekonomickým problémom a dilemám. Jednou z nich je napríklad hľadanie kompromisu medzi zachovaním neporušenosti prírody a stále sa zvyšujúcim tempom ťažby ropy, rozvoja priemyslu a turizmu. Tlingiti ako pacienti v nemocnici boli trochu iní ako tí, na ktorých som bola zvyknutá. Prekvapila ma ich trpezlivosť, tolerantnosť, hrdosť a ich tvrdošijná snaha zostať síce v spojení s rodinou, ale byť od rodiny nezávislým, nikdy nebyť záťažou. Tlingiti sú jedným z kmeňov, ktoré osídlili Aljašku po tom, čo prví nomádi asi pred 14000 rokmi prešli cez zamrznutú Beringovu úžinu zo Sibíri na územie Severnej Ameriky. Niekoľko faktov o minulosti a prítomnosti Tlingitov, o ich tradíciách a kultúre som opísala v mojej knižke.

Ako zdatná "cestopisárka" veľmi podrobne a pútavo približujete aj históriu Aljašky, s ktorou ste sa zoznámili aj počas svojho pobytu, no istotne ste aj veľa študovali

Neviem, nakoľko sa môžem pokladať za zdatnú "cestopisárku". O Aljaške viem stále veľmi málo. Mala som šťastie, v Sitke blízko miesta, kde som bývala, bola knižnica s bohatými zbierkami kníh o histórii, mytológii, kultúre, pamiatkach a taktiež o súčasných problémoch Aljašky. Veľa som sa dozvedela z rozhovorov s kolegami a s pacientami v nemocnici. Mojím koníčkom sú legendy a príbehy z miest, ktoré sa mi podarí navštíviť. V Sitke som mnohé legendy prečítala, mnohé som si vypočula od mojich známych a priateľov. Hneď na začiatku pobytu som si vytvorila zoznam miest, ktoré treba vidieť. Všetko som, samozrejme, nestihla, ale nezabudnuteľným zážitkom bola napríklad návšteva takých miest ako Múzeum Sheldona Jacksona, Chrám sv. Michala, Ruský biskupský dom, Hradný vrch, kde sa uskutočnilo odovzdávanie ruskej Aljašky Američanom, Park totemov, Veľrybí park. Súčasnosť Sitky – to sú ulice, v ktorých pulzuje život. Minulosť mesta je reťazcom mnohých dramatických udalostí. Zvláštnosťou Sitky je, že takmer každý dom má svoj názov a svoju históriu, centrum mesta mi tak trochu pripomínal pražskú Nerudovku.

Aljašku, jej život, mestá a prírodu ste vo svojom diele opísali veľmi emotívne, no pritom ste sprístupnili veľa faktov. Keď teraz zatvoríte oči a v duchu sa prenesiete naspäť na Aljašku, ako ju vidíte, čo k nej cítite? Čím vás upútava a čo vo vás zanechala?

Aljašku som navštívila niekoľkokrát, naposledy som strávila niekoľko týždňov vo Fairbanks. Keď zatvorím oči a spomínam napríklad na môj posledný pobyt na Aljaške, vidím hlavne obrovské ľadové cencúle, sneh, polárnu žiaru, jazdu na saniach ťahaných psím záprahom. Vidím aj nekonečné diaľavy, zľadovatené, v snehu zababušené stromy a obrovský, ako had sa vinúci ropovod pozdĺž legendárnej Dawson Road, ktorá vedie k Polárnemu kruhu a potom ďalej k ropným poliam Pruhoe Bay. Vidím aj athabaského šoféra – turistického sprievodcu, čo rozpráva o tradíciách a slávnostiach v ich dedine, o losích klobáskach a o mieste pozdĺž cesty, kde len nedávno ktosi našiel zlato. Dodáva, že naokolo je veľa miest, kde ešte vlastne nikdy nikto zlato nehľadal. Vidím aj múzeá, galérie s umením domorodých kmeňov, pohodlné a takmer rodinné Centrum pre turistov, útulné kaviarničky, modernú Univerzitu a študentské mestečko na kopci nad mestom. Vidím však aj bezdomovcov, chudákov v špinavých vetrovkách, vidím aj zariadenia na liečenie závislostí takmer na každej druhej alebo tretej ulici v centre mesta. Na Aljašku by som sa chcela vrátiť. Chcela by som ešte vidieť Denali Park, Juneau, Dawson City, Kenai, Ketchikan a zopár ďalšich ikonických miest Aljašky. Aljaška je zem doteraz nie celkom prebádaná, nazývajú ju Last Frontier – teda posledné miesto, kde žijú ľudia. Ďalej je už len sneh, ľad, divoká príroda a studené more.

Ako by ste z pohľadu cudzinky určitú dobu žijúcej na Aljaške zhodnotili život tam? Čím je v porovnaní napr. so Slovenskom iný a v čom, naopak, podobný životu na Slovensku?

Moja kamarátka žijúca v mestečku North Pole na Aljaške mi nedávno písala, že sa s mužom vybrali na výlet do Bostonu. Áno, Boston bol nesmierne krásny a zaujímavý, ale výlet si skrátili a ponáhľali sa domov. Povedala mi, vieš, bolo tam toľko hluku a uponáhľaných ľudí. A tu je ticho, útulne, ešte stále je všetko okolo biele a vidíme často polárnu žiaru. Život mnohých obyvateľov Aljašky je úzko spätý s prírodou. Vo väčších mestách síce existujú supermarkety, ale v niektorých aspektoch sa líšia od bežných supermarketov v USA. Napríklad v obchodoch nie je veľký výber rýb a mäsa, veď ľudia si väčšinou ulovia sami to, čo potrebujú. Prekvapilo ma, keď moja kolegyňa z nemocnice, útle žieňa, rozprávala, že keď odprevádza deti do školy na autobus, radšej si berie zo sebou loveckú pušku pre prípad, že by náhodou natrafili na medveďa. Život v Sitke, ale aj na iných miestach Aljašky sa mi zdá priateľskejší, skromnejší a pokojnejší ako u nás na Slovensku. Na Aljaške som nezažila veľa debát o politike a v článkoch, ktoré som si v novinách prečítala, nestretla som sa s hrubosťou alebo zákernosťou.

Zrejme ste v rámci svojej práce precestovali viacero krajín. Ktoré ste teda navštívili a ako na vás zapôsobili?

Tak ako väčšina Európanov, vycestovala som aj ja do väčšiny európskych štátov. Najďalej vo svete som bola na ostrove Palau v Mikronézii, kde som minulý rok (2023) ako dobrovoľníčka pracovala v Centre aktivít pre deti. Centrum bola akoby naša slovenská školská družina. Rodičia alebo riaditeľka Centra sem po škole privážali deti a deti sa tu mohli venovať najrôznejším činnostiam: maľovaniu, modelovaniu, tancovaniu, písaniu domácich úloh, cvičeniu, šanteniu na preliezačkách, ale aj kurzu sebaobrany, zdravovedy atď. Ja som viedla školu varenia, čo sme navarili, to sme aj zjedli. Vypomáhala som aj v zakladaní záhradky, hoci tropické rastliny, ktoré som sadila, som väčšinou nepoznala.

Čo vám cestovanie dáva?

Cestujem rada, cestovaniu sa nebránim, hoci mnohí moji vrstovníci už cestovanie odmietajú, samozrejme, často z vážnych dôvodov, často aj preto, že cestovanie je vždy spojené s určitou námahou a rizikom. Mojím cestovateľským cieľom bolo vždy spoznať niečo nové a pekné. Pri cestovaní sa snažím zžiť sa s neznámou krajinou a jej obyvateľmi, snažím sa pochopiť myslenie ľudí, ich zvyky, tradície, spôsob života, ich minulosť aj prítomnosť. Tráviť dovolenku v luxusných hoteloch a rezortoch ma veľmi neláka.

Chystáte sa v súčasnosti niekam? Idete spoznávať ďalšie krajiny?

Mojou srdcovkou je taliančina. V Taliansku som bola veľakrát, ešte som však nemala príležitosť splniť si sen: vidieť malebné ikony, ktorými mních menom Fra Angelico pomaľoval steny kláštora San Marco vo Florencii ešte v 15. storočí. A ak by sa dalo, rada by som v najbližšej budúcnosti absolvovala zájazd do hanzových miest v Nemecku. Najviac ma tam láka Wattenmeer na pobreží Severného mora. Pri prechádzke po morskom dne v čase odlivu je vraj možné vidieť a počuť hmýriace sa drobné živočíchy, ktoré normálne žijú v hlbinách mora.

Čo ste svojim čitateľom chceli vo svojom diele odkázať?

Aljašku, ďalekú a neznámu som si obľúbila. Na Aljaške som si uvedomila, že aj keď sa svet zdá niekedy nehostinný a neistý, tak ako mne sa zdal tmavý a studený prvý večer v Sitke, netreba sa nechať odradiť. Postupne som v Sitke a na Aljaške objavila úžasných ľudí, nádhernú prírodu, strhujúco zaujímavú minulosť aj prítomnosť. S mojimi zážitkami, poznatkami a pocitmi som sa chcela s čitateľmi podeliť.

Vo svojom cestopise ste sa prejavili ako zdatná a veľmi vnímavá autorka. Čitatelia istotne privítajú aj ďalšiu vašu tvorbu. Prezraďte nám, či niečo pripravujete, alebo nad niečím rozmýšľate.

Na Aljaške je takmer v každom obchodíku so suvenírmi možné kúpiť knižku Dve staré ženy od spisovateľky Vilmy Wallis. Počas môjho pobytu v Sitke som si knižku s úžasom prečítala. Ide o o prekrásnu athabaskú legendu o úcte a láske k životu, o odvahe a statočnosti dvoch starých žien, ktoré zostali opustené a napospas smrti, pretože ich súkmeňovci hladovali a už sa viac nechceli deliť o jedlo s niekým, kto je slabý, bezmocný a v podstate neperspektívny. Myslím, že téma poviedky je v dnešných časoch nanajvýš aktuálna. Kniha ma ešte pred mnohými rokmi tak zaujala, že som ju po návrate zo Sitky preložila do slovenčiny. Pri najbližšej návšteve Slovenska som zistila, že dielo už preložené bolo, a to ešte v roku 1999. V týchto dňoch som sa vrátila k môjmu prekladu. Myslím si, že nie je najhorší, v mnohom odráža moje skúsenosti z Aljašky. Tešila by som sa a myslím, že by bolo užitočné, ak by bolo možné posunúť túto moju ďalšiu srdcovku slovenskému čitateľovi.